HNEĎ po pomazaním Kňaza, čo čiastký, spojené s ceremoniou prišly rozličné práva a nároky k zvýšeniu mysle o jeho posvätení a k poukazaní na príbuzenstvo kňazského pomazania ku práci, ktorú on musí konať. [41]

⁷¹Posvátenie alebo úvedenie kňazstva do úradu bolo typickým posväteniu ľudskej prírodzenosti nášho Pána Ježiša a Jeho Tela — Církvi, k praci obetovániu jako je označeno skrze volí Jehovy —  poslušnosť Ježiša až do smrti, poslušnosť a podrobenosť údov Jeho Tela, trpiacich za spravedlnosť "až do samej smrti" s Ním. Celé Telo, znázorňované Aaronovými synmi (práve tak, jako Hlava znázorňovaná bola Aaronom samým), je, dľa antipyckých obetí, učinených behom Evanjelického Veku, posväteného ich budúcej práci čo kráľov a kňazov, k prinavráteniu pánovania a požehnania ľudstvu.

Ba nielen to, ale čo odmenu za vernosť On sľubuje udelenie najvyššeho radu duchovného jestvovania — Božskú prírodou; oni sú ceniteľné vlastnení čo duchovní synovia Boha. Gal. 4:4-7; 2 Pet­ra 1 :4.

"BUĎ VERNÝM AŽ DO SMRTI"

⁷²Že niektorí, ktorí sa posvätia k obetovaní a tak pristúpia k "kráľovskému kňazstvu", nikdy nedosiahnu budúcej kráľovskej služby, je tiež celkom jasne poukazané v Novom Zákone. Jedna trieda bude "zachránená jako ohňom", "prechadzajúc cez veľký suženie a zármutok", ale pomínúc odmeny tej, za ktorou sa vybrali v posvätenosti pre jej nedostatočné ocenenie obetavých práv čo kňazov, pre nedostatok dýchtivosti "trpet' s Ním", s Veľkokňazom. O týchto budeme neskoršie pojednávať, keď si dôkladne preskúmame obetovosti Dňa Pokánia.

⁷³Iná trieda tých, ktorí súc posvätení čo kňazi, a ktorá tiež neobsiahnou kráľovského požehnania, sľúbeného týmto kňazom, bude zničená druhou smrťou. Títo sú veľmi jasne k nášmu povšimnutiu podaní v Novom Zákone (Žid. 6:4-6; 10; 28-31 ; 1 Jána 5:16) a sú tiež zobrazení v týchto názoroch alebo tieňach stánkovej službe.

⁷⁴Aaronoví štyria synovia hneď zprvoty predstavovali týchto nižších kňazov, ale dvaja z nich boli zničení čo sa celkom srovnáva s hore vyššie spomenutými dvoma vrstvami [43] a či triedami, ktorí sa postretnú s nezdarom, čo sa týka doslovného smyslu kráľovského kňazstva ; jedna (trieda) z nich utrpí druhou smrťou a tá druhá bude od toho zachránerrá len "jako skrze oheň" — zármutkom a očisťo vaním. 

A poneváč Aaronovi a jeho dvom pozostálym synom nebolo dovolené ľútostiť za ich bratmi, ktorí boli na takýto spósob odstránení, nuž toto znamená, že všetci verní s kňazov uznajú spravedlivosť Božského rozhodnutia a či výroku, a že sa pred týmto rozhodnutím, a či výrokom v pokorenosti uklonia sa hovoriac: "Spravodlivé a pravé sú Tvoje cesty, Ti Kráľu svätých". A vskutku ono prináša požehnania verným, povzbudzujúc ich k väčšej chuti a dýchtivosti, hovoriac: "Bojmež se tedy, aby snad opustě zaslíbení o vjití do odpočinutí jeho, neopozdil si někdo z vás." — 3 Mojz. 10: 1-7; Zjav. 15 :3; Žid. 4:1.

NÁŠA ČIASŤ A BOŽIA ČIASŤ

⁷⁶Typické posväcujúce služby, prevedené na typických ukazujú na dva čiastky posvätenia — ukazujú nám našu čiastku v tom, že, oddáme samych seba do Božského riadenia, a zase ukazujú Božiu čiastku v tom, že On prijíme našu obeť a označuje alebo uznáva nás čo nové bytnosti. Nová duchovná príroda znázornená bola v Aaronovi [44] a jeho synov; zemská prírodzenosť obetovaná bola znázornená volom a baránkami, obetovaných na oltari. — 3 Mojž. 8:14-33.

Aby sa vyhovelo požiadavkám Zákonu, vôl musel byť usmrtený — "a Mojžíš ho zabil." Zatým on namazal krvou vola rohy oltáru. Tým činom "prst" toho "Zákona" poukazoval na oltár zemskej obeti, že bol Bohu prijateľným príčinou vyliatej krvi (daným životom), a všetci, tí, ktorí vedeli pochopiť moc oltára (rohy sú symbolom moci) musia na prvom mieste poznať krv, ktorá ho posväcuje. 

⁷⁸A Mojžiš vzal vola, jeho kožu, mäso atď. a všetko spálil ohňom vonka v "Tábore". (Verš 17.) Takto uplna ľudskosť Kristova — Hlava a Telo učinena je "obet za hriech", trpiac zničenie, ku ktorému bol svet posúdený, a z ktorého bude časné vysvobodené skrze tou obeťou — ktorá sa zakladala v obetovaní sa nášho Pána Ježiša, a my, jeho "bratia" máme dovolené dopiniť mieru Jeho utrpenia, čo údovia Jeho Tela. (Kol. 1:24.)  [45]

Toto zase bolo predstavované obetovaním na, oltáru tučných čiastok a tiež vnútorných čiastok životplodiacich ústrojov jako "sladká vôňa" Hospodinu.

⁷⁹Iné formy tohoto samého posvätenia javily sa tými dvoma baranmi, spomínanými vo veršoch 18. a 22. Prv spomenutý je baran určený ku zápalnej obeti. Aaron a jeho synovia ruky svoje položili na jeho hlavu, takto poukazujúc na to, že baran zastupoval ich. On bol zabitý; jeho krv pokropena bola na oltár ; Mojžiš potom "pokrájal barana na kusy, poumýval jeho vnútornosti a nohy vo vode", a "spálil hlavu a tučné a či mastné kúsky." A takto počas celého

Evanjelického Veku Ježiš a jeho Telo, Cirkev, sú predstavováné úd za údom pred Bohom na oltári a predsa všetci spolu považujú sa len čo jedna obeť. Hlava bola na oltárí najsamprv položená a tak odsiaľ všetci tí, ktorí "sú s ním mrtví", a očistení tak, jako je to podané vzorom, mytím vodou —skrze Slovo — považovaní sú čo takí, ktorí boli položení na oltár s Hlavou. Spálenie obeti na oltári ukazuje na to, jako Boh prijíma tú obeť čo "sladkú voňu."

⁸⁰Ten druhý baran, "baran posvätenia", poukazoval na to, že jaký účinok bude mať na nás to obetovanie, lebo prvý baran poukazoval len na to, jako Boh prijíma našu obeť. Aaron a jeho synovia svoje ruky položili na hlavu [46] "barana posvätenia", ukazujúc týmto činom, že baran zobrazňuje ich. A Mojžiš ho zabil a vzal jeho krv (posvätný život) dajúc ju na každého vylučne, týmto poukazujúc na to, že naše posvätenie je prácou jednotlivca.

Naše nohy sú posvätené tak, že napozatým my "chodíme nie jako iní pohani", ale "chodíme v novosti života", "chodíme dľa viery", "chodíme v duchu", "chodíme vo svetle", a tiež "jako sme prijali Krista, tak v ňom_, chodíme." — Verše 23, 24.

⁸¹Vyberanejšie čiastky barana, jeho "vnútornosti" a "mast" predstavovaly naše srdečné dôjmy, naše najlepšie schopnosti. Tieto boly brané do rúk kňazských, ktorí s nimi "máchali" (mávali) — prechádzali semtam pred Pánom znázorňujúc tým tú skutočnosť, že posvätená obeť nie je Bohu daná len na okamihu, na deň alebo na rok, ale že sa posväcujeme, aby sme držali naše náklonnosti a sily za nekonečnú dobu povznesené, neprestávajúc do tých čias, kým nie je konečne Ním prijaté ukončenie nášho smedu. Mojžiš potom vzal mávanú z kňazských rúk (kňazi obeť nepoložili dolu), prijatie Božie ukazané bolo ohňom. A tak my, "kráľovskí kňazi", nesmieme složiť alebo prestať obetovať naše sily v Božej službe, kým ich máme, tie nesmiem popustiť do tých čias, kým tie nie sú už celkom, vyčerpané k Jeho službe a kým Boh nepovie: Už dosť — poď hore vyššie.  

⁸²Na tieto "obeti obracení" pokiaľ boli v jejich rúkach boly dané tri koláčiky z plného košíka. Táto obeť bola Mojžišom kladená na ruky Veľkokňazovi a tiež aj na ruky podriadeným a či nižším kňazom.

⁸³Prvý koláčik, z nekysnutého cesta, predstavoval skutočnú čistotu Ježišovu čo muža a tiež pripisovanú čistotu ospravedlnenie Cirkvi čo mužov, jako tá potvrdená bola Zákonem zobráznena Mojžišom — lebo "spravodlivosť Zákona, splnenú v nás" na tak dlho, čo sme prijatými údami jeho Tela. (Rim. 8:4.) Druhý nekystnutý koláčik, smiešaný s olejom, predstavoval v nútrosti bydliaceho ducha Božieho — ospravedlnené, A tretí, kolačik, predstavoval našu nádej a vieru v ďalekosiahlych a drahocenných prisľúbeniach slávy, úcty a nesmrteľnosti — Oslávenia.

⁸⁴Bez týchto prvok je nemožným to, aby naše posvätenie bolo dokonalým a odteraz prijateľným; tieto prvky sú: Ospravedlnenie (čistota), Posvätenie duchom skrze vieru v pravde a skrze vieru v prisľúbenej Velebnosť .

⁸⁵Olej pomazania smiešaný s krvou posvätenia bol po nich pokropený (verš 30), poučujúc o tom, že naše posvätenie je prijaté len preto, lebo sme ospravedlnené skrze drahú krv nášho Vykýpiteľa: takto je nám povedané, že sme "prijatí len v Najmilšom." — Efez. 1 :6.

⁸⁶Varenie mäsa posväteného (verš 31) nebolo žiadnou čiastkou obetovania, to bolo len jednoduchým pripravovaním istej čiastky, ktorá sa mala zjesť. Lebo ono sa malo všetko pominúť (verš 32), a to poukazuje zase na [50] to, že my máme byť úplne, celkom posvätenými, a nič s našej moci a s nášho času nesmie byť zmármené, alebo odhodené.

⁸⁷Tých sedem dní posvätenia (verše 33, 35) zase poukazovaly na to, že sme posvätení do služby Božej nielen na čiastku našho času, ale na celý náš čas. Sedem v Písme je dokonalým počtom, a to znázorňuje všetko alebo celosť "sedem trub", "sedem rán (pliag)" atd'.) 36. verš ukazuje vyplnené práci posvätnej.

⁸⁸Nikdy predtým nebolo času takého, žeby bolo viac potrebné, jako je potrebne teraz vedeť to, žeby  všetci s nás ktorí sú posvätení čo kňazi, malí by hľadeť na to, žeby sme "boli mrtvými s Ním", a aby všetká naša schopnosť mávaná bola pred Bohom, aby On mohol prijať a upotrebiť naše nádanie k Jeho sláve. Toto je hlavne mienené tým, ktorí rozumia Písmo, aby tí učili to, že onedlho všetci údovia Tela budú prijatými s Hlavou čo sladká vôňa Bohom; a že práca sebaobetovánia bude vtedy dokonanou a že slávnostná práca požehnania ľudstva a splňovanie Božej smluvy sa započne.

⁸⁹Antitypické posvätenie antitypických kňazov obmedzené je terajšiemu (Evanjelickému) veku. Ono pustupné a stále postupovalo od tých čias čo náš Pán a Predchodca "sám seba obetoval" — a to posvätenie bude do končením prv, než sa tento vek úplne pominie. A jestli zameškáme to, žeby sme neboli medzi kňazmi teraz, behom toho časú posvätenia, my potom nemôžeme byť jedným s nich vtedy, keď oni započnú svoju službu pre ľud v Kráľovstve, keď vtedy tí samí kňazi, (ktorí sú teraz ľuďmi nenavidenými, ale ktorísú "sladkou vóňou Hospodinu" budú mať dodaný titul Kráľa a budú s ich Hlavou, Ježišom [51] vladáriť a požehnávať národy. (Zjav. 20:6.) Či my si skutočne želáme byť medzi tými, ktorí budú spievať chvalospevy o našom veľkým a vysokým kňazovi: 

"Tys ráčil urobiť nás pred Hospodinom Kráľmi a Kňazmi a tak my panovať budeme na zemí?" Jestli áno, nuž v tom páde musíme byť úplne posvätení teraz, lebo je to len keď "s Ním trpíme", "že tiež s Ním aj kráľovať budeme.^" — 2. Tim. 2: 1 2.

^89aChronlogické pozerajúc, te ceremonie opísane v Levitov 9 kap. málo by sa o nich pojednávať tú ; ale že porozumenie o Dňu Pokania správne, mal by mať najprvšou pozornosť v našej študií, my ponechavame pojednavanie tejto vlasnosti o úvedeniu ceremonii až poznej Kapitol 5.

Obsah - Predmulva - Kapitola 1 - Kapitola 2 - Kapitola 3 - Kapitola 4  
- Kapitola 5 - Kapitola 6 - Kapitola 7 - Kapitola 8 -  Soznam