Kapitola vi Za “dŇom pokÁnia” nasledujÚce obete.   Tieto  symbolisujÚ ol’Útovania, sl’uby, smluvy atĎ., cez millenuum. — spÁlnÉ obete l’udu.  — ich obete pokoja. — ich mÄsitÉ obete. Ich obete previnenia sa. — rozdiel medzi muŽskÝm a ŽenskÝm pokolenÍm mÁ prÍsŤ ku konci, na Čo je poukazanÉ v tÝchto vzoroch. [105] O BETE, obetovane l'udom Izraelským — na jeho vlastný jednotlivý úkor po ukončení obetovanie v Deň Pokánia", su najdene v proti vzore všeobecnom obetovaniu sa človečenstva počas budúceho veku, kedy ony budú predostreté oslávenému královskému kňazstvu. Ale toto už predsa teraz má jakýsi malicherný začiatok; takto svetský človek majúci vo svojej moci nejaké bohastvo, je v istom pomiernom smysle riaditel'om Božích ved a je teraz v stave upotrebit' tej "mammony" s jej pomocou môže si zadovážit' priatel'ov, tak že keď sa tento vek satanvého pánovania ukončí a ked' sa pánovane Kristove započne, vtedy ti, ku ktorým on bol priaznivým, budú ho požehnávat'. Jestli by svetskí riaditelia bohatstva, (mammony a či boha terajšieho veku) boli múdrimi, upotrebili by viac svojich prostredkov k napomáhaniu iných Lebo ktokol'vek dá trebárs len za hrnček studenej vody hoci len jednému [106] s týchto kňazov len preto, že on je ním, na žiaden pád nemá utratit' svoju odmenu vtedy, ked' Kral'ovstvo Kristove bude založené a ked' sa to pánstvo započne. — Luk. 16:1-8; aMt. 10:42. 214Tieto obete ,ktoré nepatria do tej triedy, ktorú my menujeme triedu "Obeti Dňa Pokánia'', lebo tieto obete zobrazovaly offery a obete, ktoré patria do Milleniálneho Veku. 215Jako vo vzore obete toho "Dňa Pokánia" predchádzaly všetké iné obete a tie boly základom a či fundamentom k všeobecnému odpusteniu a prijatia Bohom celého Izraelu, ale tieto obete boly nasledované inými obet'ami jednotlivcov po ukončení toho dňa, tieto obete jednotlivcov boly známe pod menami "oběti za hriech'', ''obete previnenia sa", "obete pokoja" atd'., a tak tomu bude aj v protitype. Potom ked' obete tohoto Evanjelického veku priviedly l'ud", svet do stavu priazní, ešte budú páchané hriechy a previnenia ktoré budú vyžadovat' význania a smierenie a náseldekom toho tieto obete budú potrebnými, ba nutnými. 216Obete v Deň pokánia zobrazovaly zmazanie Adamovského hriechu skrze obetovainím sa Krista., ale cez Millenium, ked' úžitky pokánia budú svetu, prdelované, l'ud postupne privádzaný je k skutočnej dokonálosti, životu a harmonii s Bohom, bludy budú páchané, za ktoré oni ale budú v istej miere zodpovednými. Za také budú muset' učinit' jakúsi nápravu, sprevádzenú s orutovaním a to musia urobit' prv, než by mohli zase byt' v harmonii s Bohom skrze Krista, ich Sprostredkovatel'om. 217Posväcovanie sa bude tiež v prude v budúcom veku, ale pre zmenu vo vláde sveta, posväcovanie sa nebude znamenat', [107] čo ono znamená, teraz, to jest' nebude ono znamenat' až na smrt', ale práve naopak, bude to zniet' až na život; lebo pri ukončení vladárenia zloby, pride aj ukončenie bol' asti, žial'u a smrti, okrem toho, že tieto veci pripadnú na zlo činiacich. Posväcene sa, musí byt' vždy dobrovol'né predostrenie vlastných síl, a nasledovne toto je tiež zobrazené v niektorých obetovaní po Dni Pokánia. 218Poneváć základom všetkého odpúštenia hriechov v budúcom veku budú obete Dňa Poknánia'', bolo vhodne vo zvore pre hriešnika prinášat' nejakú obet', ktorá by poukazovala na uznanie obetí "Dňa Pokánia" čo základ nového odpustenia. A tak nachádzame, že obete, prinášané l'udom, po "Dni Pokánia'', boly takými, ktoré poukazovaly nazpät' na uznávanie tých obeti, ktoré boly prinášané v spomenutý Deň Pokánia. A tieto obete môžu byt' z hoväd, oviec a či drôbeže (z hrdličiek a mladých holúbkov) a či jemnej múky obetné predmety najviac záležaly od toho, v jakom položení nachodil sa ten, ktorý chcel priniest' obetu. 219Cez Milleniálny vek všetci l'ud'a prídu "k poznaní pravdy" a tým k tej najúpinejšej príležitosti spasenia od kliatby (alebo posúdenia a či vysledkov) skrze Adamovský hriech. (1 Tim. 2:4.) A ked' si pripomenieme, že táto smrt', zahrňuje v sebe všetkú nemoc, bol'ast' a nedokonálosť, ktorým je teraz človečenstvo vystavená, nuž tak, môžeme videt', že v tom Božom zahrnuté je úplné prinavrátenie k l'udskej dokonálosti; a len tí, ktori dobrovol'ne odoprú alebo zanedbajú tieto príležitosti, ktoré budú v ich dosiahu, zomrú tou Druhou Smrt'ou. Ale dokonálosť táto príde len, postupne, v vyžadovat' bude aj spoluúčinkova­nie vole hriešnikovej, aby sa mohla dosiahnut'. On, to jest [108] ten hriešnik, musí učinit' všetko možné k tomu, aby sa mohol vyškriabat' zase Nore k dokonálosti, on k tomu bude mat' poskytnutú aj všemožnú a potrebnú pomoc. Na to je vo všeobecnosti poukazané týmito obetiami: ony mali byt' dl'a móžnosti každého človeka. Ačkol'vek uponížení hriechom a nedokonálost'ou, každý jeden muši, ked' príde k vedomiu pravdy, oddat' sa Bohu, obet' poukazovala na jeho stav. Hrddlička alebo holúb, prinesené tými naj chudobnejšími vo vzore zobrazňovaly všetkých ospravedlnených z pomedzi morálne chudobných a ponížených; kozzliatko, prinesené inými, a síce tými, ktorí boli v stave viac doniest', zobrazoavla zase všetkých menej ponížených; kdežto vôl zobrazoval zase všetkých tých, ktorí dosiahli dokonálost' l'udskej prírody. Práve tak, jako vól bôl upotrebený k symbolisovaniu dokonalú l'udskost' (mnoho masti) v obeti Ježišovej a jako kozliatko (svojhlavé a chudé) bolo upotrebené k symbolisovaniu nedokonálost' l'udskej, prírodzenosti podiel to svätých počas obetovaní toho Dňa Pokánia, tak tieto zvieratá jednako zastupovaly tých, ktorí obetovali (Izrael — bol symbolom veriacého sveta v Milleniume) v ich posväcovaní sa. Ale tu musíme mat' na mysli to, že tieto zápalné a pokojové obete buducnosti, zobrazovaly l'ud, jako sa ten posväcoval, jako sa odával Hospodinovi. Ony nezobrazujú obet za hriech k obsaihnutiu smierenia, jako to zobrazujú obete Dňa Pokánia. To boly veru obete previnenia sa, ktoré v istom smysle boly obet' zahriechy za jednotlivcov; ale tieto, jako sa d'alej presvedčíme, boly celkom odlíšné národných obet' zahriechý v Deň Pokánia. 220Ked' svet človečenstva, ktorí budú náklonní prijat' Milost' Božiu, budú konečne privedení k dokonálosti pri [109] konci Milleniumu, vedy už ne bude žiadnych chudobných v smysle tom, aby neboli, v stave obetovat' vola; v smysle nedostatku rozumovej, morálnej alebo telesnej schopnosti. Všetci budú dokonalými l'ud'mi a ich obete budú tvorit' oni sami v ich dokonálosti, ktorá bola symbolisovaná tými vôlmi. Dávid hovoriac o tomto, riekol: "A tehdáž sobě zalíbíš oběti spravedlnosti (činením dobra), zápaly a pálen celých obětí, tehdážt' voly (dokonalé obeti) na oltáři tvém obětovalti budou." (Žalm, 51:21.) Ale slová Dávidove nemaju byt' tak porozumené, žeby ony učily o prinavrátení literárne krvavých typických obetovaní, to je celkom zrejmým, lebo v spojeni, s týmto on hovorí: "Ty nežiadaš obeti (ani typickej ani antitypickej, úpiné pokánie a ol'utovanie za hriech do tohoto času už bolo učinené "raz, na vždy"). . . . . Obete Božské sú ducha skrúšeného; a srdcem skrúšeným, o, Bože, nebudeš Ti mat' v nenávisti." Všetky tieto obete musia pochodit' s dobrovol'nej pohnútky a túžbou offerujúceho. — 3 Mojž. 1:3. 221 Úplnost' postavenosti ukázana bola smrt'ou zvera — to jest, každý člen pokolenia musí posväiť svoju, vol'u, ale za tým nenasleduje zničenie l'udskej prírody (spálenie tela vonku z táboru), ani skrze zmenú oferovatel'a do novej prírodzenosti — do "Najsvätejšej Svätiny". Tam len kňazi vchádzajú, jako je to ukázané pri obetiach ol'utovania. Nie: ked' sú už posvätení, oni sú prijatí čo l'udské bytnosti, a tiež čo takí budú zdokonálenými, ich právo čo takých bolo kúpené Vysokým Kňazom, v členov ktorého tá prechádzajúca Církev je zastupenou. Tieto posvätenia sa zobrazujú ocenenie si vykúpenia a súhlasenie hriešnikov zo Zákonom Božím čo poclmienkou, dl'a ktorej [110] oni môžu bezprestajne na veky žit' v súvislosti a láske s Ním. ZÁPALNÁ OBET ĽUDU 222Zápalné obeti kňazov maly byt' neprestajne udržované na oltári, a oheň nesmel nikdy vyhasnút'. "Tento bude řád při oběti zápalné: (slove pak obět zápalná od pálení na oltáři celou noc až do jitra, nebo oheň na oltáři vždycky hořeti bude.). . . . . Oheň pak, kterýž jest na oltáři, bude hořeti na něm, nebude uhašován. A bude zapalovati jím kňez dříve každého jitra, a zpořádá na něm obět zápalnou, . . . .  Oheň ustavične hořeti bude na, oltáři, a nebudet' uhašen." — 3 Mojž. 6:9, 12, 13. 223Takto, v mysly každého offerujúćeho zobrazená bolá skutočnost' tá, že oltár bol už posvietený, alebo stranou položený a že ich obete budú prijatel'nými preto, že Boh bol už prijal obete prinesené v Deň Pokánia. K tomuto oltáru Izraelita doniesol svoju dobrovol'nú obet', jako sa udáva v 3 Mojž. 1 Kap. Obet' učinená bola zvyčajným sposobom: zabitá zver porezaná bola na kúsky, ktoré boly umyté, potom kúsky boly položené ku hlave na oltáru a potom to všetko bolo úplne spálené čo obet' príjemnei vôni Hospodinovi. Toto dobre poslúží k ozobrazneniu čo symbol vd'ačnej modlitby Millenialnume k Jehovy uznanie jeho milosti, múdrosti a lasky, jako sa zjavuje polámaným Telom Kristovým — ich obet' za hriechý. POKOJOVA — OBEŤ LUDU 224Toto bolá obet' krdlu a či stádca; a mohla byt' podaná jako naplnenie srubu (smluvy), alebo čo dobrovol'ná "vd'ako-obte'". Čiastka obeti bola prinesená Jehovy [111] so strany offerujúceho — "Ruce jeho obětovati budou obet' ohnivou Hospodinu. Tuk s hrudím přinese, pálite pak bude kněz tuk na oltáři, ale hrudí to obrácati bude sem i tam před Hospodinem. Hrudí a plece pravé bude knězové. Ten čo offeruje, musí jest' obet'. — 3 Mojž. 3; 7:1 1 -1 8, 30-34. 225Toto zda sa poukazovat', že ked' niektorý človek vtedy príde do stavu úplného pokoja a súladnosti (čo aj všetci učinit' musia, lebo ináč budú odrezaní Druhou Smrt'ou) , on musí jest' alebo zadost'učinit' sl'ubu Bohu danému, prv, než by sa úplne posvätil. A potom, ked' je už takto zdokonálený, a ked' zase dobrovol'ne poškvrní sa hriechom, on musí zomreť (Druhou Smrťou) , jako je toto poukazané pokutou pre dotýkanie sa nečistých vecí. — 3 Mojž. Lev. 7:19-21. Porovnaj Zjav. 20:9, 13-15. 226S týmto obetovaním bola prinesená obet' aj nekysnutého chleba smiešaného s olejom a posvätnými suchármi, zobrazujúc tak vieru offerujúceho Kristovom charakteru, který on bude napodobňovať, takto poukazujúc na znanie svojej nedokonálosti v čase posväcovania — kvas je symbolom hriechu. — 3 Mojž. 7:11-13. POKRMOVA OBETA ĽUDU 227 Tieto obete pozostávajú z jemnej múky, z nekysnutých koláčikov s olejom atd'., prinášané boly Hospodinu skrze Kňaza. Tieto obete pravdepodobné zobrazujú chválu a zbožňovanie vznášeným k Hospodinu svetom skrze jeho Cirkev. "Tomu buď sláva v círki skrze Ježíše po všecky věky věků." (Efez. 3:21.) Tieto boly prijatě kňazom. Malý kúsok (vzorok) obetovaný bol na [112] oltáru, čo poukazovalo na to, že obet' bola udobrená a Jehovom prijatel'ná. OBEŤ PREVINENIA SA ALEBO OBEŤ ZA HRIECH ĽUDU. 228"Když by člověk (duša) přestoupil přestoupením a zhřešil by z poblouzení, ujímaje věcí posväcených Hospodinu. . . jestliže učinil by proti něktorému ze všech příkázaní Hospodinových, čehož by nemělo býti, neznaje toho, a byl by vinen. A privedé škopce bez poškvrny zo stáda", a peniaze dl'a kňazovho uznania priestupku s piatou čiastkou, viac a to ma, byt' jeho obeťou a kňaz má urobit' za neho ol'utovanie. Akeby niekto vedome shrešil a poškodil alebo oklamal svojho bližného, má nahradit' skodu a k tomu má dodat' ešte jednu piatu čiastku (dvadsat' percentový úrokinteress) a to má odat' poškodenému. A má doviest' barana čo obet' Hospodinu za svoj priestupok. — 3 Mojž. 5:15-19; 6:1 -7. 229Toto teda zrejme učí, že za každé poškodenie musí byt' daná náhrada s úrokami, čo má byt' spojené ol'utovaním alebo žiadaním Hospodina o odpustenie skrze Cirkev (už tedy Kňazstvo) priestupitel' na uznanie svojej vlastnej nedokonálosti, dáva na vedomost' svoje ocenenie výkupenia, čo je poukazovaně tým baranom. 230Ale všimnite si toho rozdielu v zachodení s takouto obet za hriechy a rozdielu zachádzani s obetmi za hriechy v Deň Pokánia". Tie druhé boli obetovane Bohu (Spravedlnosti vo "Najsvätejšej Svätine" jako "lepšie obete"; tie prvě obete obetovane boly kňazom, ktorí cez "Deň Pokánia" vykúpili l'ud. Uznanie l'udu urobené bude [113] ich Vykúpitel'ovi. Kňaz, síce, vzal a obetoval Hospodinovi čiastku obeti, jako na "pamiatku", jako uznanie toho, že celý plán vykúpenia, jako on bol prevedený v Deň Pokánia (v Evanjelickom Veku) bol plán Otcov, ale ostatok obete privlastnil sebe tým, že to zjedol. 231Celý svet kúpený predrahou krvou (z danym sa l'udským životom) Kristovým, dostaví sa k odpusteniu pre všetky priestupky a prečiny ku "Král'ovskému Kňazstvu", ktorých prijatie jeho darov a či jeho posvätenia sa znamenat' bude odpustenie. S týmto sa celkom doslovne srovnavájú slová našho Pána Ježiša Krista k jeho učedlníkom: "A to pověděv, dechl, a řekl jim: Přijmite Ducha svatého. Kterýmžkoli odpustili byste hríchy, odpuštějít' se jim; kterýmžkoli zadrželi byste, (tým) zadržánit' jsou." — Ján 20:22, 23. 232Ponevač toto "posolstvo smierenia" patrí v úplnom a právom porozumení budúcemu veku, keď už budú všetky obete pokánia dokončené, predsa ešte teraz bodajktorý člen "Král'ovského Kňazstva" móže povedat' tým, ktorí veria a ktorí činia pokánie: "Tvoje hriechy sú odpustené", jako učinila naša Hlava dl'a viery, pozerajúc do predu práve tak, jako pozeral ku ukončeniu obetí za hriechy; avšak títo kňazi teraz poznajú, vedia podmienky a položenie a tiež stav, dl'a jakých je prilsl'úbené odpustenie, a môže s úplným právom hovorit', jakonáhle oni vidia že sa podmienkam týmto zadost'učinilo. 233Obete v Deň Pokánia, jako sme to už dosial' mohli videt', boly vždy pálené (3 Mojž. 6:30; Žid. 13:11), ale pozdejšie obetovanie za priestupky, ktoré boly prinášané po Dni Pokánia, tie už neboly pálené, ale boly (privlastnené) jediné kňazmi. ROZDIEL MEDZI MUŽSKÝM A ŽENSKÝMI PRESTÁVA 234"Tento řád oběti za hřích (obec' za priestupky) .. . Kněz obětujíci tu obět' za hřích budeť jisti ji. . . . Všeliký pohlaví mužského mezi kněžími jísti to bude." — 3 Mojž. 6:25-29. 235Hospodin a všetci svätí anjeli sú v Písme opísované čo pohlavie mužské, a zase všetci svätí spolu sú predstavovaní co ženské pohlavie, čo "panna", zasnúbená s naším Pánom Ježišom čo manželom. Ale l'udské ženské pohlavie póvodne bolo čiastkou muža, stvoreného na obraz Boží, a je ešte aj dosial' (trebárs len dočasne odlúčená od neho pre plodenie l'udské) čiastkou muža, lebo ani jedno pohlavie je nie dokonalým, ked' je osamotnené. Jako bol pomenovaný dokonalý človek Adamom, tak ked' bol učinený pár tak "Boh pomenoval ho menom Adam'', vodcovstvo zostalo síce s mužským pohlavím, ktoré bulo učinené ochrancom a dozeráčom tej čiastky, ktorá hola pohlavia ženského. (Efez. 5:23, 28.) Tato pohlavná rozdielnost' neučinila Adama nedokonalým; tato rozdielnosť len rozdelila jeho dokonálosti medzi dva tela, ktorého on aj na d'alej zostal "hlavou". 236Sv. Písmo poukazuje, že konečne ku konci "doby naprávenia", oboje (mužské a ženské pohlavie) má byt' prinavrátené do stavu dokonalého — do stavu znázorňovaného Adamom prv, než hola Eva od neho odl'účená. My týmto nerozumieme to, žehy jedno a či druhé pohlaive utratilo svoju totožnost' ale tým rozumieme to, že každé pohlavie nadobudne tie vlastnosti, ktoré teraz pozbýva. Jestli táto mienka je pravou, zdá sa to pot'ahovat' [115] na tú neohraničenú jemnost' a delikátnost' niektorých l'udí ženského pohlavia (ženskej) a neohraničená drsnost' a surovat' u niektorých mužských je výsledkom toho poklesku a navrátenie do dokonálosti dovedie sa to, že obidvoje pohlavie budú dokonále smiešané spolu a sharmonizované, čo je asi Bohov ideál l'udskosti. Náš Vykupitel', ked' On bol "Človek Kristus Ježiš'', pravdepodobne nebol ani drsným, surovným, s valovitým ani rozmazaným, babským. V Ňom modzgová sila a vznešenost' mužkosti bola čo najpeknejšie smiešaná so vznešenou čistotu, jemnost'ou, citlivost'ou a priazňou pravej ženskosti. Či nebol Ten, ktorý zomrel za celý náš rod a ktorý vykúpil oboje pohlavie, dokonalým človekom? Nesmieme na to zabudnut', že čo muž, nemal žiadnej pomocníčky, manželky: či nebol On teda celkom úplným sám v sebe, aby mohol zaplatit' plnú, shodujúcu sa cenu za Adama (za mužské a ženské pohlavie)? Eva alebo takto bola zástupená v tomto vel'kom vykúpení skrze jej manžela čo jej "hlavou", alebo Eva nebola vôbec vykúpenou, čo by sa zase protivilo inej čiastky sv. Písma. 237Cirkev Evanjelicka v Písme je veru označovaná čo "NEVESTA", nie ale čo nevesta "Človeka Ježiša Krista", ale čo Nevesta z mrtvých vstalého a vysoko povýšeného Krista. Co nové stvorenie, počate skrze Božieho Ducha v duchovnú prírodou, my sme zasnúbení k Ježičovi čo Duchovi, na ktorého mene a tróne my máme mať podiel. Cirkev nie je Nevestou obetovaného človeka Ježiša Krista, ale je nevěstou osláveného Pána Ježiša, ktorý má na ňu pri svojom druhom Advente nároky, jako na svoju vlastnú. — Rím. 7:4. 238Jako to v budúcom veku bude s mužom a so ženskou, [116] tak tiež to bude s Kristom a Cirkvou keď bude konečne Cirkev oslavenou, vystrednost' jenskost' bude opustenou, zanechanou — "My budeme takými, jakým je aj On" budeme údami Jeho Tela. "A toto je to meno, ktorým ona (vtedy) bude volanou (menom jej Pána) Spravodlivostnost' Jehovy." (Jer. 33:16; 23:6.) Jako Telo vel' kého Proroka, Kňaza Král'a, Cirkev bude čiastkou Večného Otca alebo životodarcu sveta. Iz. 9:6. 239A tato sama myšlienka prenášaná skrz celé Písmo; mužovia (mužské pohlavie) kňazského kmenu a či rodu sami robili a či činili obete, a jako už spomenuté, oni sami jedli obete, ktoré boly prinášané čo obet' za priestupky, a on sami vchadzali do Stánku a prechadzali za Závoj. A taktiež v zariedení Ducha svätého pre tento Evanjelický vek lebo ". . . . Ont' dal niektorě zajisté apoštoly (mužov), nákteré pak proroky (mužov), jiné pak evanjelisty (mužov) a jiné pak pastýře a učitele (mužov) pro spořádání svatých, k dílu služebnosti, pro vzdělání těla Kristova. (Efez. 4:11, 12). Slovo muž (mužov alebo mužské pohlavie) malo by byt' v anglickej a tiež v našej slovenskej reči tak, jako je udané ono v gréckom tekste, vtedy, ked' toto slovo sa tak upotrebí, a tiež Pánove vy­menovanie, a tiež, Apoštolské napominanie celkom shoduje k tomto; "Nebo ženě nedopoustím (v Cirkvi) učiti ani vladnouti nad muzem". Toto je zretedlne hovórí Apoštol. (1 Tim. 2:12.) Toto, je zobrazením príbuzenstva Krista a, Cirkvi poneváč jako muž je hlava žene, tak je Kristus Hlávou každeho človeka jednotlíve a aj cirkvi jako celku, a Jehova je Hlavou Krista. — Kor. 11:3; Efez. 5:23. 240Toto síce neznamená, žeby sestry v Cirkve rovnomerne neprinášaly svoje telesné obete sväté a Bohu prijatel'né" [117] a žeby ony nekonaly doležitú "pracu služby" v cirkvi tiež aj čo členovia "král'ovského kňazstva", lebo ony sú práve tak milé Pánu, jako sú aj bratia, lebo, v skutočnosti všetky rozdiele pohlavia a pleti a tiež aj stavy sú tuná záznavané, sú vôbec zanechané a opustené s pozornosti Božskej, hned' od, toh času, čo "sa staneme novými Stvoreňamý v Kristu Ježišou". (2 Kor. 5:17; Gal. 3:28); ale vzor, nástin, lekcia, v tom sa musí pokračovat', a nasledkom toho sú tak prísne držané tieto rozluky čo viac úradnejše čiastky v službe Cirkvi Kristovej. 241Ba práve naopak, protivnik vždy hl'adel opanovat' muža nábožensky skrze lásku a úctu, ktorú javia mužovia vôči ženským; — tak nastalo to povýšenie Panny Márii na stupeň Bohu a k zbožňovaní medzi katolíkmi. A tiež následkom toho medzi starobylými Egyptčanmi bola ista ženska menom Isis uznatá čo bohyňa, a pozdejšie a síce v čase apoštola Pavla medzi Eeffesianmi bola za bohyňu uznatá istá Diana. A či ešte aj dnes satan sa nepokusuje o to, aby mohol so ženou a tiež skrze žensku jednat', prave tak, jako jednal ráji? Či nie sú to ženské, ktoré sú jeho hlavnými sprostredkovatel'kami v Spiritisme, a či nie sú ženské, ktoré sú tými úhlavnými apoštolkami Bohumudrctva a Krest'anského Vedatorstva? 242Satanove prijatie ženskej k jeho ústnemu nastroju ani najmenej neprospelo ženskej. Ba práve opačne, ženské nachodia sa na d'aleko vyššej vo vyške na úrovni životněj a vzdelávatel'nej, a sú najviac cenené pre ich dóvernú a pravú ženskost' v zemiach tých, kde sú nariadenia Bible uznaté a ctené, a tiež tieto primierne boli viac ctené najviac tými l'ud'mi, ktorí pilne zachovávajú nariadenia a ustanovenia Písma svätého. [118] PAMÄTAJ MNE. Dl'a Tvojich milostivých slov, v pobožnej pokore, to chcem zronený, Pane môj, pamätať na Tebe, Tve telo dals' k mejej spase, môj chlieb z neba nech mám, kalich zaveti Tvej som vzal, a s tým t'a pamätám. Getseman mám ja zabudnút'? Tam Tvoj zápas vidím, Tvá úzkost' a krvavý pot, to t'a nepamätať? Ked!' na kríž zvrátim oči mé, smrt' Tvú na Kalvárii, Beránku Boží, spaso ma, vždy nech památám t'a. Pamätám t'a, bol'asť Tvoju, tiež lásku Tvu ku mne, pokial' dech, a tepne bijú, ja chcem t'a pamätat'. Z milosti Tvej mám znat' cenu, ak som podoba Tvá, ked' Tys' v král'ovstvo Tve vošiel, a pamätáš na mňa.   Obsah - Predmulva - Kapitola 1 - Kapitola 2 - Kapitola 3 - Kapitola 4   - Kapitola 5 - Kapitola 6 - Kapitola 7 - Kapitola 8 -  Soznam Return to Czech Home Page