KAPITOLA IV

VEL’KÝ “DEŇ POKÁNIA.”

 3 Mojžišova 1 6 :3-33

OBETE POKÁNIA ZOPAKOVANÉ S RÔZNÝMI PODROBNO­STIAMI. — MOJŽIŠ A ARON VOŠLI DO STÁNKU, A PO­TOM ZASE VYŠLI VON A POŽEHNALI ĽUD. "TÝM, KTORÍ ZA NÍM POZERAJÚ, MÁ SA ZJAVIŤ". — "A PO SMRTI SÚD." — BOŽSKÉ PRIJATIE OBETI POKÁNIA ZJAVNE.  

DEŇ [53] POKÁNIA čo znázornenie má sa povážovať oddieleno od a predsa len čiastkou už spomenutých vzorov stánkových. Veru ,tieto vzory sú takými, že každý jeden z nich takrečeno tvorí svoj osobitný obraz, každý má svoj vlastný predmet a poučuje nás jeho lekciu a vzdor tomu všetkému ony sa shodujú,— sú ony jako jednou čiastkou obrázarne, a shodujú a rovnajú sa sebe tak, jako práca jedného veľkého umelca. Vo všetkých týchto vzorov a či obrazov máme najprv pozerať za Hlavou, a až potom za Telom, za nižších kňazov, za Cirkvou.

⁹¹K dókladnému porozumeniu významu Dňa Pokánia a jeho práci, musíme vedeť najprv pochopiť a uvedomiť si to, že pokiaľ je náš. Pán Ježiš osobne tým Hlavným Kňazom tým podriadeným alebo nižším kňazom, Evanjelická Cirkev, "Jeho Telo", ale predsa v viac úplnom a dokladnom smysle On je Hlavou a my sme údami Tela [54]  svetového Veľkokňaza. Práve tak jak Aaron bol vodcom nad svojimi nižšimi kňazmi, medzi tým ale v skutočnosti a právom slova smysle, zastupoval on nižších kňazov, ale bol vysvätený úradovať čo Veľkokňaz "pre všetkých ľudi" ktoré boli Izraelu — typickými to zástupcami všetkého ľudstva, ktoré bude túžiac za tým, aby bolo úrobene pokánie za hriechy jejich a prinavrátiť sa do priazne a poslušnosti Božej.

⁹²Jako posvätenie antitypického kňazstva zahrňuje v sebe všetkých údov Tela a ponevač vyžaduje ono celý Evanjelický vek v ktorom ma byť dohotovené, tak sa má vec aj s obetu za hriech, alebo obeťou pokánia: toto obetovanie započalo sa s Hlavou, a my, údovia jeho Tela, naplníme mieru útrap Kristových, ktoré sú pozadu. A tieto obete vyžadujú celý Evanjelický vek k ich dokončeniu. — 1 Petra 4:13; Rim. 8:17; 2 Kor. 1:7; 4:10; Filip. 3:10; Kol. 1:24; 2 Tim. 2:12; ú. Petra. 5:1, 10.

^93"Deň Pokánia", ktorý vo vzore bo1 len dvadsaťštyri hodín dlhým dňom, vidíme, že v antitype má trvať počas celého Evajelického Veku. Zo zakľúčením tejto doby, toho veku, obetovanie prestane a započne sa sláva a požehnávanie, a vtedy Vysoký Kňaz sveta (Ježiš a jeho Nevesta, učinení sú jedným, Hlava a údovia v celosti) -a vtedy On bude vopred stát čo korunovaný Kráľ dľa radu Melchisedechova — čo Kráľ Pokoja — čo Kňaz na svojom trone. — Žid. 5:10.

⁹⁴Tam On bude stáť pred svetom (zjavne, spoznaný, ale neviditelný prírodzenemu zraku), bude tam stáť nielen čo Kráľ a Kňaz, ale tiež čo veľký Prorok — "Proroka vám vzbudí Pán Bůh váš z bratři vašich, jako mne, (Mojžiša) . . . . a staneť se pak, že každá duše, kteráž [55] by neposlouchala toho proroka, vyhlazena bude z lidu." Keď počas Milleniumu pod nadvládou a učením tohoto veľkého Proroka, a Kňaza, ľudstvo privádzané je do dokonálej známosti a schopnosti, dokonala poslušnosť bude požiadovaná a všetci tí, ktorí ju nebudú mať, budú odrezaní od života bez jakejkoľvek nádeje — v druhú smrť. — Skut. 3:22, 23.

Ale oni Ho neprijali do žiadného z týchto úradov. Počas Evanjelického Veku jeho Cirkev alebo Telo uznala Ho "čo učiteľa od Boha príšlého" čo veľkého Proroka (Ján 3:2) ; čo "Vysokého Kňaza nášho vyznánia" (Žid. 3:1); a čo opravdivého Kráľa. Slovo Božie ale učí, že On ma byť prijatým nie len skrze Cirkev, ale On (spoločne s jeho Telom, s Cirkvou) bude Prorokom pre všetkých ľudí, Kňazom všetkýmľ'uďom a kráľom nad "všetkými ľuďmi, národami a jazykami"; "Pánom všetkých", Kňazom všetkých a Prorokom a učiteľom všetkých. — Zjav. 13:7.

⁹⁶V posvätení typických kňazov, videli sme Aarona a jeho synov zastupovať Pána Ježiša a jeho. Telo čo "nové bytnosti", vôl zástupoval ich ľudskosť ; ale vo vzore, ktorý má byť teraz do povahy bratý, my nachádzame Aarona samého zástupovať Toho Pomazaného (Hlavu a Telo), vidíme dva rózné obete, vola a Kozla, ktoré sú tuná upotrebené k predstaveniu rozluky, a predsa sú podob [56] ným v útrpení, Tela a jeho Hlavy, jako pri "obetí za hriech''.

OBEŤ PRVÉHO DŇA POKÁNIA VÔL

⁹⁷"Vôl symbolisoval Ježiša v tridsiatom roku veku — dokonalého človeka, ktorý sa sám vydal a zomrel za náš prospech. Veľkokňaz, jako sme to už videli, predstavoval alebo symbolisoval "novú" prírodzenosť Ježišovu, pomazaná Hlava a všetci údovia Tela jeho boli predvedenie Bohom. Rozdiel, ktorý je tuná robený medzi ľudskou a "novou prirodú" má byť jasne porozumený a zapamätaný.* "Človek Kristus Ježiš, ktorý vydal sám seba" (1 Tim. 2:5, 6), v tridsiatom roku veku svojho, a ktorý predtým bol bohatierom (vyššej prírodzenosti), ktorý ale v prospech nás stal sa chudobným, to jest, stal sa človekom k vôli tomu, aby mohol dať to jediné možné vykúpné za ľudí — to jest život dokonalého človeka. — 1. Kor. 15:21 .

*Vid' Božsky Plan Vekov, Kap. X.

⁹⁸Poneváč smrť bola pokutou za ľudský hriech, bolo žiaducne, aby náš Vykúpiteľ stal sa človekom, "byt; z tela", lebo ináč nebol by v stave vykúpiť človečenstvo. Človek zhrešil, a jeho pokutou za to bola smrť; a jestli Pán chcel zaplatiť tú pokutu, rozhodne bolo nutné to, aby On bol z tej samej prírodi (ale nepoškvrnený, odlúčený od hriechu a od kmenu hriešnikov), a zomreť jako náhradník Adama, lebo v protivnom páde človečenstvo by nikdy nebolo osvobodené od smrti. Aby sa to ale odstránilo, Ježiš urobil obeť "všetko, čo On mal"— obetoval slávu čo dokonalý človek, úctu čo dokonalý človek mohol požadovať, a konečne obetoval život čo dokonalý človek [57] A toto bolo všetko čo On mal (okrem od Hospodina zasľúbenú novú prírodou a nádej, ktorú toto zasľúbenie plodilo); lebo On predošle zamenil svoju duchovnú bytnosť alebo jestvovanie za bytnosť ľudskú, ktorú potom On obetoval čo "obeť za hriech", ktorá bola symbolisovaná obeťou vola v Deň Pokánia. — Ján 1:14; Izaiaš 53:10.

⁹⁹Ale poneváč "človek Kristus Ježiš" vydal sám seba čo cenu nášho vykúpenia, z toho teda nasleduje to, že On nemóže byť zase prinavrátený k l'udskosti ktorou on vydal. Bo jestli by On zase vzal zpiatky tú výkupnú cenu, my, ktorí sme vykúpení, by sme tým činom zase vpadli pod odsúdenie smrti. Ale ďakovať Bohu, Jeho obeť zostane na veky k vôli tomu, aby sme boli na veky sprostení Adamovského priestupku a jeho smrtnej pokute. A tak teda, jestli by Otec kedy udelil Ježišovi nejakú úctu, slávu alebo život čo odmenu za Jeho poslušnosť až po smrť, musí to byť sláva, úcta a život na vyššej stupne než na stupne ľudskej, ponechajuc l'udskí stupeň a panovanie pre potomstvo Adama.

¹⁰⁰Takýmto bol náčrtok od Jehovy pre Ježiša, t. j. bol takým, ktorý Ho mal povýšíť ďaleko vyššie nad stupeň ľudskú, hodne vyššie nad jeho predľudský stav; nad všetkých anjelov a nad všetkých knížáť a mocnosti hore k svojej pravici (ku stavu takému, ktorý za stavom Jehovy samého je tým najvyšším) a učiniť Ho účastným nesmrteľnosti — duchovnej prírodi. Pre tieto a ešte iné radosti Ježiš "strpel kríž, opovážil sa hanby, a posadil sa na pravicu vysokého tronu." — Žid. 12:2; Fil. 2:9; Žid. 1:3, 4. [58]

¹⁰¹Tá nová prírodá, ktoru obsiahol náš Pán namiesto ľudskej prírody čo odmenu za tú obeť, ktorú preňu znášal a priniesol, je tuná symbolisovaná Kňazom. Je síce pravda, že obeť ľudskej prírodzenosti nebola dokončena, až na kríži a odplata a či odmena, to jest Božska prírodzénosť, nebola v úplnosti prijatou až zmrtvýchvstaním o tri dni neskoršie, ale predsa v pohlade Božim — jako je na to poukazované týmto vzorom — smrť Ježiša (ten symbolický vôl) bola považovaná jako za dokončenú vtedy, keď Ježiš vydal sám seba čo životnú obeť, symbolisujúc svoju smrť v krste. Tu sa sám seba považoval za mrtvého — za mrtvého všetkým ľudským záujmom, nádejám, ľudskej sláve, úcte alebo životu, — v tom samom ohľade, jako my, jeho nasledovníci, sme napomínaní k to­mu, aby sme sa považovali mrtvými svetu, ale živí čo nové stvorenia nášmu Bohu. — Rim. 6:11.

¹⁰²Toto prijatie Ježišovej obeti Jehovom v čase jeho posvätenie sa bolo tak, jako tie boly dokončenými a On čo skutočne mrtvý, bol označovaný pomazaním svätým duchom "dôverných" alebo zárukou toho, čeho obsiahne vtedy, keď sa smrť skutočne udá. — Efez. 1:14.

¹⁰³Takto o tom uvážujúc, my vidíme, že usmrtenie vola znázorňovalo obeť samého Ježiša vtedy, keď sa posvätil. Toto bolo v súlade s apoštolov výpoveďou, týkajúcej sa posvätenia Ježiša a jeho obetovanie samého seba. Cituje proroka, hovoriac: "Aj, jduť, jakož v knihách psáno jest o mně, abych činil, o, Bože, vůli tvou" — aby som zomrel a vykúpil mnohých. Potom, hovorí vnuknutý písateľ "Ruší první (kladie stranou typické obeti) aby mohol ustanoviť (alebo splniť) druhé (protitypické, pravé obetovanie za hriechy)"—Žid 10:7, 9, 14.

¹⁰⁴Áno, tam sa udalo to usmrtenie tej obetí za hriech, symbolisována príhoda tým volom; a tých tri a pol rokov Ježišovej služby poukazovaly na to, že jeho celá ľudská vôľa bola mrtvou, a ľudské telo jeho sa tak považovalo od okamihu posvätenia. [59]

¹⁰⁵Pomazaný Ježiš, naplnený súc Duchom Svätým v okamihu svojho pokrstenia, bol Božským "novým stvoreným" (trebárs nie celkom dokonálý čo Božské stvoreny až po skrieseniu) : a toto príbudzenstvo si On aj vždy osvojoval, hovoriac: "Slova, kteráž já mluvím vám, sám od sebe (čo človek) nemluvím, ale Otec ve mně přebývaje (v svojom duchu), onť činí skutky." A slovo, kteréž sylšíte, neniť mé, ale toho, kterýž mne poslal, Otcovo." (Ján 14:10, 24.) "Ale však ne má vůle (čo človeka), ale tvá (Otec nebeský) stanť se" a v tejto "zemskej nádobe" posvátenej na smrť. — Luk. 22:42.

¹⁰⁶Vô1 bol zabitý vo "Dvore^", ktorý, jako sme to mohli videť, predstávoval stav viery s súvislosti s Bohom, najvyššie to dosiahnutie tela, ľudskej prírodze. Ježiš bol v tomto stave, bol dokonálym človekom vtedy, keď sám seba obetoval Bohu (jako bol vôl obetovaný v symbole.)

¹⁰⁷Tieto rozdiele musíme si držať jasne na mysly, keď budeme veľmi obozretne pozorovať prácu typického Dňa Pokánia, toto musíme činiť pieto, aby sme mohli celkom jasne a zrozumiteľne pochopyť antitypickým skutočnostiam. Aaron bol mytý, k vôli tomu, aby mohol oprávnené zástupovať čistotu, bezhriešnosť "Nového Stvorenia", — Hlavu a jej Tela údov. (Nikto, kto sa (je) narodil (počati) z Boha nečiní hriechu, lebo semä jeho v ňom zostavá, on ani hrešiť nemôže, lebo z Boha [60] je narodený (počatí). (1 Ján. 3:9.) Teda to nove stvorenie nemóže hrešiť, a jeho povinnosťou je bdeť ustavične nad starou naklonosťou, ktorá je povážovaná čo mrtvá, aby tá zase neožila. Lebo ked; tá stará by si žiadala rozdvojenie opanovania, to je dókaz toho, že tá stará nie je ešte mrtvou a že nová nie je ešte "premáhajúcou" (víťaznou). A žeby stará zase triumfovala, to znamenalo by smrť "noveho stvorenia" Ktera by bola — Druha Smrť."

¹⁰⁸Aaron k službám v Deň Pokánia bol odiaty nie v zvyčajnom "odeve slávy a krásy "ale odiaty bol v obleku obetivo, mal oblečený "plátenný oblek", symbolu to čistoty, — spravedlnosti svätých. Plátenné rúcho bolo jako opravdovým toho slávnostného rúcha, ktoré malo nasledovať; "plátenný pás" predstavoval ho čo služobníka, trebárs nie tak silného, jako ku sklonku "Dňa Pokánia", lebo vtedy bude opásaný "divným pásom" naremeníka; plátenná čiapočka, súc tá bola tou istou, jaká patrila k slávnostnému obleku, prehlasuje dokonalú správedlnosť našej Hlavy počas obetovania práve tak, jako aj po obetovaní. A tak teda antitypický Veľkokňaza, Božskej mysle, duchom počatí, ale nie ešte skrze ducha narodený, bol hotový a schopný k tomu, aby prekonal obetovanie pokánia pri prvom prichode, a aj pokračoval v jeho prevedení, jako to bolo zobraznene v Aaronovi.

Kňaz V Kmetnim Obliekú

¹⁰⁹"S týmto vchádzať bude Aaron do svätyne (aj do Najsvätejšej) s mladým volom čo v obeť za hriech a s barankom k obeti zápalnej. I obetovať bude Aaron vola svojho v obeť za hriech, ktorá obeť za neho samého (predstavuje jeho) a urobí pokánie za sebe a za jeho domov (všetkých veriacich, za celú "domácnosť vo viery" [61] — domacnosť Aarona). Zabije vola svojho v obeť za hriech, ktorý je pre neho samého. Vezme tiež plnú kadidelnicu žeravého uhlia s oltárného ohňa, ktorý je pred tvárou Hospodina obe ruky plné voňavých vecí, na drobno roztlčených ( na prach obrátených) a vnesie to za oponu (za prvý závoj alebo "dvere"). A položí kadidlo to na oheň pred Hospodinom (nádoba z horúcim uhlím vložená bola na vrch zlatého oltáru vo "svätine", kadidlo sa v ruke rozmrvilo a pomaly trúsilo nad ohňom z čoho povstal dym pekne voniaci) a dym kadenia tohoto prikryje sľútujúci (pokryje teda zákon), ktorý nad svedectvom a neumre," (Smiešanie týchto stavov, na ktorých a pomocou ktorých on je v stave vójsť prijateľné do prítomnosti Božskej) — Verše 3, 6, 11-13.

¹¹⁰Takto pozorujúc skrze obraz na istotú, poďme teraz krok za krokom a porovnávajme výčiny Ježišove s týmto prorockým obrazom jeho práci. Keď sa človek Kristus Ježiš sám zasvätil, On hneď, okamžite, čo nove stvorenie počatí Duchom svätým, vzal obetovaní ľudský žívot zobraznení skrze krv vola, aby ju predostrel v úrčenom čase pred Boha čo výkupnú cenu "za život Adama a jeho pokolenie. Súc Duchom počatí Jeho úradne účínkovanie, sa už nenachádzalo na "Nádvoré", ale nachodilo sa v prvej ''svätine", kde musí zostať obetovať kadidlo nad ohňom prôby — On musí dokázať svoju vernosť k Bohu a spravedlnosť skrze vecí, trpených čo počatí Syn, toto musí učiniť prv, než by mohol vójsť do "Najsvätejšej svätiny", do dokonalého duchovného stavu. — Žid. 5:8.

¹¹¹Vysoký kňaz so sebou pojal (mimo krvi) aj ohňa z oltára a tiež za dve hrsti plné voňavých veci aby mohol spôsobiť príjemnú voňu, a tak splnenie sľubu svojho [62] zasvätenia sa Ježiša Krista, nášho Pána počas trojročnej kazateľskej práci bolo Otcom tak prijímané, jako príjemná vóňa, čo razom dokazovalo dokončenie posvätenia a dokonalosť obeti. Kadidlo roztlčené alebo rozdrobené na drobno, znázorňuje tú dokonálosť človeka Ježiša. Oheň z "mosadzného oltára" symbolisoval zkúšky, ktorým On bol vystavený; a nesenie týchto vecí kňazom znamená, že náš Pán musí Jeho vlastným smerom dôvernosti, doniesť svoje prenasledovanie sám na seba. A keď kadidlo (je ho bytnosť) dosiahlo dokonalostl a prišlo do potyku s ohňom (s jeho skúškami), On sa celkom oddal v dokonalej poslušnosti Božskej vôli — príjemne voniaca vôňa. Takto poukazované je na jeho pokúšanie s každej strany, a piedsa je bez hriechu. A poneváč kadidlo musí byť dôkladne spálené ohňom, tak dôkladnou bola Jeho poslušnosť vo všetkom. To boly tie kňazske "dva plné hrsti", ktoré on obetoval, takto bola zobraznená úplna možnosť a schopnosť a spravedlnosť nášho Pána — ktorá bola požiadovaná a aj daná.

¹¹²Ale pokiaľ Ježiš čo "nove stvorenie" bol takto vo "svätine", tešiac takto svetlu zlatého svietnika, krmený chlebom pravdy a obetujúc prijateľné kadidlo Jehovy, podívajme sa do "Nádvoria", a potom ešte ďalej, von za "Tábor" a viďme inú prácu, ktorá súčasne postupovala. Posledne videli sme vola zabitého v "Nádvorí", ktorí predstavoval tak človeka Ježiša, posväteného v tridsiatom roku veku svojho počas krstu. Teraz masť tohoto vola položená bola na "Mosadzný oltár" a s tou masťou položené tam boly ľadvinky a rôzné iné živottvoriace ústroje. Horia tam zúrive, lebo vál má hodne masti. A oblak dymu menované "sladka vôňa Bohu" sa dvíhala pred zrakom, [63] ktoré sú v nádvorí podkňazí, ktoré su v tej samej ceste s Ježišom, jejich Pánom a Hlávou.

¹¹³Toto predstavuje jakou sa bola ukázalá byť obeť Ježišova posväteným veriacimi v čase Ježišovým a aj odtedy. Oni bolí videli tú oddanosť, tú seba obetívosť, tú láskavú horlyvosť (tú masť ktora sa povznášala k Bohu čo príjemná vóna, čo prijateľná obeť počas tri a pol ročnej služby nášho Pána. Oni všetci celkom dobre vedeli, že Otec bol vždy s Ním úplne spokojný. Oni dobre vedeli z toho, čo videli na "Nádvorí" (v tele), že On bol prijateľným, trebárs oni nemožu videť tú obeť v celej jej kráse a dokonálosti tak, jako sa ona javila v zraku Jehovy (vo svätine), príjemné voniace kadidlo na "Zlatom oltári."

¹¹⁴A pokiaľ tieto dva ohne horia (na "Nádvorí" tá "mast'" a vo Svätine" to "kadidlo" v tom čase, čo je ich vôňa naraz vznášaná) tam "vonku v tábore" je zase iný oheň, Tam je zníčene telesné telo, (Verš 27.) čo predstavuje pracou Ježiša jako svet na to hladý. Tým sa to zdá byť hlúposťou, žeby On trávil svoj život v obeto­vaní. Oni nevidia žiadnu potrebu na tú obeť čo výkupnú cenu človečenstva, a tiež nevidia ducha tej poslušnosti, kto­rá tú obeť diktovala, jako to videl Otec. Oni neveria tú dokonálosť lásky a sebazaprenie nášho Pána tak, jako to vidia veriaci (v stave "Nádvornom"). Nie, oni v Jeho, dobe ani od tých čias, nevideli v Ňom ideálneho hrdinu a vodcu: oni hlavné videli len tie podstaty Jeho charakteru, ktoré oni nenávideli čo slabé, neboli oni v tom postavení, aby Ho milovali a obdivovali. Týmto jeho obeť je a bola odpornou, nenávidenou: On bol ľuďmi opovrhovaný a nenávidený a preto zapíriac sa, oni zakryjúc svoje [64] tváre, odvrátili sa od neho práve tak, jako vo vzore to robili Izraeliti, keď museli s opovržením a odporom oni odvrácali svoje tváre od smradu horiacej mrciny.

¹¹⁵Tu celkom zrejme vidíme, že jako život Ježiša za tri a pal roky naplnil všetkí tu s tíchto obrazov: Jeho obeť čo dokonalého človeka, v očiach sveta bola nielen bláznivou, ale odpornou; ale v očiach veriacich tá obeť Jeho bola prijateľnou Bohom; ona v očiach Jehovy bola "príjemnou vôňou kadidla". Tieto všetky sa skončily razom — na kríži. Vôl bol úplne odstránený, masť úplne spálená, kadidlo bolo celé obetované vtedy, keď Ježiš svolal: "Dokonano jest!" a zomrel. Takto človek Kristus Ježiš dal sám seba čo výkupné za všetkých. — Ján 19:30.

¹¹⁶Keď vóňa kadidla zo zlateho Oltara predchádzala ho (kňaza) druhý závoj a bola uspokujúcou, vtedy vošiel Vysoký kňaz za druhý "závoj do "Najsvätejšej Svätiny pol roky prijateľné kadidlo vo "Svätine" posväteny sa a duchom počaty stav, on prejšel za "Druhý závoj" — šmrť. Za tri, dni nachodil sa pod "Závojom" v smrti; potom vstal odtiaľ v dokonálej božskej prírodzenosti mimo tela, mimo závoju čo celá "podoba, osoby Otcovej." Bol "umrtvem jsa z strany těla ale obživen duchem", (urobený) žívýmý "Rozsiva se telo telesne (ľudcké) stane duchovne" telo, povstalo čo duchovné telo." Na ta kýto  spôsob a takýmto činom dosiahol náš Pán stav "Najsvätejšej Svätiny', takto dosiahol dokonálost duchovnej bytnosti pri svojom skriesenie. Žid. 1:3; 1 Petra 3:18; 1 Kor. 15:44.

¹¹⁷Jeho nasledujúcou prácou bolo prednesenie krvi pokánia (verš 14.) cenu to nášho vykúpenia — pred Boha, lebo : boli ste vykúpení . . . drahocenou krvou (obetovaným [65] životom Kristovým." (1 Petra 1:19) Kňaz v prítomnosti Jehovy, ktory bol predstavovany a skrze "Shekinahovym" svetlom medzi cherubínom a "Stolicou Milosti", pokropeny alebo predneseny krv Jehovay—pokropis ju pred a tiež aj na Stole milosti. A práve tak náš Pán Ježiš po štyridsiátych dňov vystúpil naj výsost, "aby predstúpil pred Boha za náš", a tam predostrel v prospech nás cenu násho vykúpenia, cenu a hodnotu obeti, práve ukončenú na Kalvárii. — Žid. 9:24.

OBEŤ DRUHÉHO DŇA POKÁNIA.
HOSPODINOVE KOZLIATKO

¹¹⁸Teraz ponechajme Veľkokňaza pred "Stolicou Milosti" odkiaľ my pôjdeme von na Dvor k vôli tomu, aby sme boli svedkami inej práci. My citujeme : —

¹¹⁹"Od shromaždéní pak synú Izraelských vezme dva kozly k obéti za hřích, a jednoho baranka k zápalne oběti. I bude obětovati Aaron volka svého v obět za hřích, a očistí sebe i dům svůj. Potom vezme ty dva kozly a postaví je před Hospodinem u dveří*) stánku úmluvy. I dá Aaron na ty dva kozly losy, los jeden Hospodinu, a los druhý Azazel. A obětovati bude Aaron kozla toho, na něhož by los padl Hospodinu, obětovati je bude za hřích. Kozla pak toho, na něhož příšel los Azazel, postaví živého před Hospodinem, aby skrze ného učinil očištení, a pustí ho poušť k Azazel." — 3. Mojž. 16:5-10.

*Preďalše vysvetlenie ohledne týchto dveri Viď. 152 Stránou.

¹²⁰Teda dva, kozliatka sú vziate od Izraela a privedené sú do "Dvora", a tieto dva kozliatka 'symbolizovaly alebo predstavovaly všetkých tých, ktorí pochodili zo sveta a prijímavších Ježíšovo vykúpenie a posviatiacich svoje životy  [66] až do smrti k službe Božej behom tehoto evanjelického veku. Najprv príťahnuté Pánom boli z "Taboru", alebo zo svetského stavu kde boli oni "hriešnici a taktiež aj iní", oddali sa do riadenia Pánového, príšlí k Bohu skrze Krista, tie dvere do "Dvora" (Nádvoria). Tam boli ospravedlnene učinene spravedlive alebo príjateľne skrze zasluhy Ježiša, oni boli prijate Jehovom čo ober (predstavení sú týmito dvoma kozlami pri dverách stánku), stať sa .mrtvými s ich Výkúpiteľom, Kristom Ježišom čo ľudské bytnosti; a tiež želajúc si vstúpiť do nebeských a či duchovných stavov tak, jako to On učinil; po prvé: chcú mať duchompočatí stav a duchovnú mysel, a po druhé: duchorodný stav duchovného telapredstaveného v "Svätiny" a "Najsvätejšej Svätine".

¹²¹Ale náš Majster hovorí, že nie všetci tí, ktorí hovoria: Páne! Páne! vstúpia do Kráľovstva; a tak tiež aj v tomto vzore je poukazané na to, že niektorí z tých, ktorí hovoriac: "Páne, tuná posväcujem všetko moje," sľubujú v skutočnosti viac, než sú odhodlaní vykonať. Oni nevedia, čo oni sľubujú nemajú pochopenie o tom, čo sa všetko vyžaduje v sebezaprení to, keď chcú brať na seba každodenný kríž a chodiť v šľapajoch človeka Ježiša (toho predstaveného tým volom), "výnduť teda k Nemu von z táboru (k celkovému nevšímaniu si a k zničeniu ľudských nádejí atď.) znášajúc s Ním pohanenie." — Žid. 13:13.

¹²²Vo vzore tých dvoch kozliatkov, obidva triedy tých, ktorí si žiadajú byť mrtvými s Kristom, sú predstavení: tí, ktorí vo skutočnosti sledujú v Jeho šľapajoch dľa Ním podaného príkladu, a tí ktorí následkom bázni od (tejto) smrti po všetek čas života podrobeni sú v službu." [67] (Žid. 2:15.) Tá prvá trieda je tým "Hospodinovým kozliatkom", tá druhá trieda je kozliatkom Azazel (kozliatkom hriech odnášajúcim). Obidve tieto kozlové triedy, jako budeme môcť ďalej bádať, budú mať svoju čiastku práci pokánia — čiastku v privádzani sveta k dokonálej súladnosti s Bohom a jeho Zákonom, keď tento "Deň Pokánia", Evanjelický vek príde ku koncu. Ale len tá prvá trieda, to "kozliatko Hospodinove", ktorá nasleduje Vodcu, je súčiastkou "obeť za hriech" a tak tiež údami Jeho slavnostného Tela.

¹²³Hádzenie losov' aby sa videlo to, že ktorý kozel stane sa "kozlom Hospodina" a ktorý "kozlom Azazel" poukazovala na to, že Boh nemá urobený výber k tomu, že ktorí z tých, ktorí sa predstavia pred Ním majú vyhrať cenu. Poukazuje to tiež na to, že Boh ľúbovoľne neurčuje to, že ktorí z tých posvätených majú sa stať spoluúčastnými duchovnej prírodzenosti, spoludedičmi s Kristom, naším Pánom a ktorí nie. Tí, ktorí s Ním trpia majú s ním panovať: ti, ktorým sa podarí vyhnúť hrozným zkúškam s dohodujúcou kliatbou, tí tiež pominú a či utratia nároky na spoludedičstvo v Jeho sláve. — Rim. 8:17.

¹²⁴Každy posvätení a ospravedlnení veriaci, vo "Dvore", ktorý je predstavení skrze Veľkokňaza v Deň pokánia, cez Evanjelický vek, je prijaty čo obeť. Teraz je ten prijateľný čas, čas k prijatiu. A ten, ktorý zadrží svoj sľub a učiní tie obete je symbolicky zastupený tým "Hospodinovým kozliatkom" A zase tí, ktorí nepodrobia sa k tým dobrovoľným obetiam, "milujúc prítomný svet", zobraznený sú tým Azazelovým kozliatkom.

¹²⁵Teraz vrátime sa zase k Vysokému kňazovi: Po pokropený "Stolici Milosti" (slovne a či literárne miesto [68] smierujúce, kde je robené za dosťučinenie) is krvu volka sedem krat (úplne) potom: "Zabije také v obeť za hřích kozla toho, kterýž jest z lidu a vnese krv jeho do vnítřku za oponu, a učiní se krví jeho, jakož, učinil se krví volka, totiž pokropí jí na slitovníci a před slitovníci." (Verše 14, 15.) Jedným slovom, všetko to, čo bolo učinené s volom, to všetko sa opakuje s "Hospodinovým kozlitkom". Kozel zabitý bol jedným a tým samým Vysokým kňazom; jeho krv bola práve tak pokropenou ; jeho masť, tučnota atď. boly vonku v "Dvore" na oltáru tiež spélené Telo "Hospodinovho kozliatka" spálené bolo na ten samý spôsob, na jaký bol spálený vol — na vonku v tábore". (Hodné je poznamenania, že pokiaľ vykrmený vôl je vždy veľmi tučný, naproti tomu zase kozliatko je až nadmieru chudým zvieratkom. A tak nás Pán Ježiš, jako je On symbolisovaný volom, mal tiež mnoho tučnoty, masty, to jest horlivosti a lásky za jeho obetavosť, pokiaľ jeho nasledovníci, zástupení alebo znázorňovaní tým kozlom, v porovnaní sú veľmi chudými.)

¹²⁶Apoštol Pavel vysvetľuje, že len tie zveriadka ktoré boli obeť za hriechy boli spalene von stábora. A potom ešte dodáva:  "Výndime teda k Nemu von z tábora nesuc pohanenie — Jeho." (Žid. 13:11-13). Takto dodané je nepochybné svedoctvo nielen toho, že nasledovníci Ježiša sú symbolisované tým "Hospodinovým Kozlom," ale tiež aj toho obetovania sa s ich Hlavou Ježišom, čo tvorí častkou obetí za hriechy sveta "Hanění hanějících tě na mne, připadla." — Žalm 69:10.

¹²⁷Práve tak jako sa vec mala, s volom, tak isto sa mala aj s kozlom pri obete za hriech: a teda toto pálenie "vonku v tábore" znázorňuje a či už symbolisuje tú nevážnosť, [69] jako budú hľadeť na tú cbeť ti, ktorí sa nenachodia von z Smluve — v žiadnej ani v príbuženstve s Bohom tí neverní. Či su v Kresťanstve alebo v po­hanstve; ale najviac toho ducha bolo ukazáno skrze nominalní Izrael, obe jako telesní tak aj duchovny. (1) Jehova uznáva tú obeť Tela Kristovho, a možeme byť isté že aj naš Veľkokňaz tiež uznáva, čo príjemnú voňu kadidla, preníkajúc ešte aj stoličku milosti, ale tých je veľmi málo — len ti, ktorí sú sami vo "Svaitiny" — sediacich s Kristom v nebesiach." (2) Tí, ktorí uznajú obete svätých, symbolisovaných tou masťou z "Hospodinovho kozliatka obete za hriech na "Mosadznom oltári a ktorí vedia pochopiť ich sebazaprenia čo prijateľné Bohu, tých nie je mnoho len tie ktorí sú spoluobetovníci. (3) Tí, ktorí vidia tieto obetovania a ich sebazaprenia len v smysle takom, že sa tým len zbavuje zbytkov "hniloby a zbytočnosť sveta" sú triedou, ktorá je ďaleko od Boha—tí sú "Jeho nepriateľmi skrze ich zlých skutkov." A títo sú tými, o ktorých náš Pán predpovedal: — "Blahoslovení budete, když vam zlořečiti budou pro mne." — Mat. 5:11

¹²⁸Jaké teda ponaučene, jaké lekcie tieto veci vštiepujú? To, že pokiaľ my sami sme vernými obeť prinášajúcimi vo "Svätine", alebo dokiaľ sme vernými údami "domácnosti vierý" v ^"Nádvori" nebudeme haniteľmi žiadnej verne správnej abeti tejto doby. Ani nebudeme zaslepení zlosťou, nenávisťou, závisťou alebo sporom — že nebudeme týmito vecmi tak zaslepení, žeby sme nemohli videť tých obetí, ktorých Boh prijíma. Čo teda máme hovoriť o tých našich, jedného času "bratov", spoludedičov v jedných a tých samých obetiach a offerách na tom samom [70] "Mosadznom oltári", a priateľov radu kráľovského kňazstva, ktorí sa tak veľmi zmenili, ktorí sú tak zachvátení protivným duchom, že ustavične zlorečia ich spolukňazom! My musíme prechovávať za nich "strach" (Žid. 4:l), ze tí opustili "Svätinu" a "Nádvorie" a vyšli z príbuznosti Božej — do "vonkajšej temnosti, tmavosti". My všetci máme robiť to, čo je v našej moci, abysme ich zase nadobudli k prinavráteniu ( Jak. 5:20) ; ale pod žiadnou podmienkou nesmieme opustiť "Svätinu", odplacať zlo za zlo, hánobennie za hanu. Nie, všetci tí, ktorí siprajú byť vernými nižšími kňazmi, musia nasledovať v šľapajich Veľkokňaza a musia milovať svojich nepriateľov a činiť dobre tým, ktorí ich posudzujú a prenasledujú. Oni musia napodobniť Jeho, "Ktorý, keď mu zlorečili, nezlorečil zase, ani nehrozil keď trpel, porúčal tomu, ktorý spravodlive súdi." — 1 Petra 2:23.

¹²⁹Toto "Hospodinove kozliatko" znázorňovalo Hospodinové celé "malé stádce" verných nasledovníkov. Oni sú si všetci podobní, oni všetci prichodia jedným a tým samým "uzkym chodníkom", a tak to, čo je pravdive o všetkých čo celku, je tiež pravdive aj o každom jednotlivcovi toho stádca. A preto "Hospodinove kozliatko" symbolisovalo každého jedného v Jeho obetovaní, okrem toho, že celok musí byť dokončený a obetovanie ukončené prv, než "krv" kozliatka (symbolisujúc celé Telo Kristove) prinesená bude na "Stolec milosti" (miesto sľutovania).

¹³⁰Krv pokropená na a pred "Stolicu milosti" bola v podobe a či nástinom kríža, s vrchom a či s hlavou križa na "Stoliku milosti". Na to je poukazované opisom: ". . . . Pokropí prstom svojím na sľutovnicu k východu (smerom ku "Závoju") a tiež pred (krížom oprotipred) [71] sľutovnicou . . .  " Takto ukončené bolo obetovanie za hriechy Izraela,—vôl za nižších kňazov, za "telo" to Veľkokňaza, za "domácnosť viery" terajšého veku; "kozel za ľud", za Izrael, v symbole ľud sveta, ktorý pod známosťou o budúcich príležitosti, stane sa ľudom Božím.

¹³¹A takto dľa všetkého toho môžeme celkom zretedlne videť, že celý tento evanjelický vek je vekom utrpenia a smrti tým, ktorí obetujú ľudskú, zemskú prírodzenosť k vôli tomu, aby sa mohli stať účasťberúcimi v prírodzenosti nebeskej. Hneď, jakonáhle obetovanie Ježiša v prospech Jeho "Tela" "domu" bola ukočena a prednesena pred Otca po Ježišovom na nebe stúpenie, svedectvo oprijatí tejto obeti Otcom bolo zoslané v podobe duchovného krstu Ducha sv. na zástupcov Jeho Cirkvi, Jeho Tela, Jeho príbytku. Tam Jeho pomazanie, Duchom svätým (symbolisovaný posvätným olejom), sostúpil dolu na Cirkev a je od tých čias nad všetkými žijúcimi údami Tela Veľkokňaza, zopakovania ono nepotrebuje; lebo každý jeden ponorený v Krista, čo úd Jeho Tela, je zároveň ponorený do Jeho sv. Ducha, ducha toho, obživujúceho každého úda toho Tela.

¹³²Toto vnuknutie Ducha svätého bolo dané Bohom na pamiatku prijatia tých veriacich v Ježišovi už posvätených a kráčajúcich tak, jako im to nariadené bolo Majstrom, čakajúceho na Otcove prijatie ich obetí (prijatými v Jeho Najmilšom) a za ich počate čo synove skrze Ducha. Tento príchod sv. Ducha, Pánovej to moci a či "ruky" pri zolsaní Ducha sv. a na to poukazané bolo v symbole (verš 15.) tým, keď Veľkokňaz vyšíel zo Stánku a položiac ruky svoje na "Hospodinové kozliatko" to zabil. Práve tak, jako duch Otca umožnil [72] Ježišovi prekonať všetko to, čo bolo znázornené zabitím vola, tak samo ten istý duch, tá samá moc a ten istý vplyv Boží, ten duch a či vlivosť Pravdy skrze Krista, triedu znázornenú tým "Hospodinovým Kozliatkom" napomôže k tomu, aby sa mohli ukrížovať čo ľudia — to jest, aby zabili kozla. umrtvic skutky tela v nádeji prisľúbenej sláve, vážnosti a nesmrteľnosti Božskej prírodzenosti čo "nové bytnosti v Kristu."

¹³³Bolo to tak, ku príkladu, že apoštol Pavel, keď bol uchvátený duchom Vodcu a Hlavy, mohol považovať všetké veci čo ztratu, márnivosť a smetie, len aby mohol nadobudnúť (údstvo) v Kristovi a aby mohol byť v Ňom nájdený. Vynuknutím tejto nádeji a tohoto ducha on bol v stave povedať: "Ja (nove stvorenie) žijem, a predsa ja nie som (tou starou bytnosťou, znázornenou v tom posvätnom kozlovi)." Táto stará bytnosť postupne sa míňala zanedbávaním a povržením sveta — vonku z táboru. Pavlove svetské náklonnosti a moci, sily boly úplne oddané Bohu čo životná obeť. A napozatým bol to Kristus, ktorý v ňom žil, to tvorilo tú jeho nádej ku sláve — ku Kristovej mysli, a takým činom ukrižovane držal ospravedlnene ľudské telo, s jeho chuťkami a žiadostiami.

¹³⁴Trebárs on v skutočnosti bol vo svete, on predsa nebol z neho, toto po taký stupeň bolo pravdivým, že on mohol riect: "živť jsem pak již ne ja, ale živ jest ve mne Kristus. . . . Víre syna Božího živ jsem (Gal. 2:20.) Áno, dľa viery stal sa "novym stvorenym", ktorému patrilo to nesmierne veľké zasľubenie Božskej prírodzenosti skrze vierú. (2 Petra 1:4). On vo stave "Svätiny", krmený súc tým "nekysnutým chlebom a neprestajne osvecovaný svetlom "Zlatého svietnika." Takto zásobený znalosťou a silou, [73] bolo mu umožnené obetovať "kadidlo" Bohom prijateľné skrze Ježiša Krista; alebo inač povedané, obeť apoštola Pavla bola prijateľnou Bohom, lebo to obetovanie pripisované bolo k zásluhe Ježišovej. A na takýto spôsob zadržal on prirodú kozliatka, ktoré bolo vždy obetované; on nielen že zadržal svoju telesnú vôľu mrtvou, ale pokiaľ to len bolo možným zadržal aj telo v podrobenosti tejto vôle novej. A to isté bolo učinené aj inými údami toho stádca, ktoré patrili k "Hopodinovmu kozliatku" a to vzdor tomu, že tí iní neboli tak na široko známi. Pavlove obetovanie vydávalo do výsky príjemnú vôňu; jeho obeť bola až veľmi príjemnou vôňou Bohu, ale ona predsa práve tak, jako aj naša obeť, bola Bohu prijateľnou nie následkom jejcennosti, ale preto že to obetovanie bolo činené zásluhou Kristovou, zásluhou to Vykúpiteľa, toho "Zlatého Oltára".

¹³⁵A práve tak, jako kozliatko doplňovalo to, čo bolo zanechané obeti za hriech a tak ukončiac obeť, ktorá bola započata obetovaním vola, tak práve doplňuje to "malé stádce" "to ostatné súženie Kristove". — (Kol. 1:24.) Nie zato že naše obetovanie je dľa zdedenia tak cenným, jako obetovanie nášho Pána, lebo On jediný bol úplne dokonalým a hodiacim sa na vykúpenie, súcim na obeť za hriechy: prijatie našej obeti je len Jeho zasluhy pripočitanej nám, poprve ospravedlňujúc nás, a potom skrze milosť ktorá nám dovolí čo osprávedlneným obetovať s dokonalou obeťou nášho Pána, a tak nám, čo údom Jeho Tela, je dovoleno brať účasť na súženiach a utrpení Krista preto, aby sme konečne mohli brať podiel v Jeho sláve, tiež aby sme mali podiel na budúcej práci, [74] to jest na požehnávaní všetkého ľudstva s právom na náhradu a príležitosť.

¹³⁶Tá hodina, v ktorej sa pominú obete týchto posledných údov tohoto "Hospodinovho kozliatka" a keď sa obeť za hriechy úplne ukončí, musí konečne prísť na vždy k úkončením A že sa my už teraz nachodíme blízo ukončenia tohoto "Dňa Pokánia", že tí poslední údovia toho "Hospodinovho kozliatka" su obetovane, my pevne veríme tomu na základe svedoctiev inde podaných. Čoskoro poslední údovia tejto triedy, údovia Tela Kristovho prejdú poza ten druhý "Závoj" — za telo telesné — do dokonálosti duchovnej prírodzenosti, započatej novým smysľom alebo vôľou, ktorá spravuje teraz ich smrteľné tela. Ba nielen to, ale takýmto věrným prisľúbena je tá najvyššia duchovna prírodzenosť — "Božská prírodzenos". — 2. Petra 1:4.

¹³⁷Prejdenie cez druhý "Závoj" znamená Telu to, čo znamenalo Hlave: znamená to asi toľko, čo znamenalo darovanie krvi kozla za darovaním krvi vola. Telo Kňaza, prechádzajúc cez ten druhý "Závoj", nesúc krv kozla, to znázorňovala prechádzanie Kristovho Tela úplne poza ľudský stav, do úplnej dokonalosti Božskej prírodzenosti, keď sa my máme stať takými jakým je Kristus Ježiš, ktorý je teraz "blesk Slávy a obraz osoby jeho" Otca. Oh, svätá nádej! "Nasycen budú obrazem tvym Když procítím" prorokovalo sa o Ježísovi; oh jaký to vzenešený, sľub, v ktorom je nám prisľubené, "že budeme takými, jakým je On'', "že budeme jemu podobní!" — Žid. 1:3; Rim 8:29; Žalm 17:15; Jána. 3:2.

¹³⁸Len keby sme mohli dosiahnúť obdarenia toho, za ktorým sa tak ubierame, aby sme potom mohli vzdychnút' :

"Nech zahynie vrela túžba každá
Za všem čo sme hľadali a poznali,
Keď nám bohastvo stavu pripadá
V nebe nadeji učastníkmi sme sa stali."

¹³⁹Ked; konečne dôjdeme do "Najsvätejšej Svätiny" to svedoctvo obeti Tela "za ľud", bude potom dané, jako je to znázorňované krvou kozliatka, ktorá pokropená bola na "Stolicu milosti", "A očistí svatyni od nečistot synů Irzaelských a od přestoupení jejich i všech hříchů jejich. Totiž učiní i stánku úmluvy, kterýž jest mezi nimi u prostřed nečistot jejich." —3 Mojž. 16:16.

¹⁴⁰Keď táto obeť bude dávaná, ona bude prijatou "za ľud", jako ta bola prijata náša slávného Vodcú "sám za seba", a jeho dom. A takýmto čnom, prevedená bude praca smierenia. Hriech a posúdenie všetkých bude prikrytý a veľavýznamná práca dávania svetu májestatné výsledky tohoto pokánia bude rýchlo nasledovať—áno, to bude nasledovať práve tak, jako požehnanie Ducha prišlo na "Telo" a jako nasledoval podajný vliv na "domácnosť viery" skoro, rýchlo poprijatí obeti Ježišovej — potom, keď On prešiel za "Závoj" telesný a skrze Seba sameho bol obmil náše hriechy pred nebeskou stolicou milosti. Žid. 1:3.

¹⁴¹Pokropenie všetkých vecí krvou, poukazavalo na to, že "krv" je úplným zadosťúčinením, a tiež to znamenalo, že pokračovanie s "kozlom Azazeľ," ktoré nasledovalo, nenebolo žiadnou čiastkou tej obetí za hriech a že to nebolo potrebným k dohotovení "smierenia". A následkom toho teda toto druhé pokračovanie musí mať nejaký iný cieľ a tiež aj iný význam. [76]

KOZEL AZAZEL
(Hriecho—odnášač.)

¹⁴² "A když by dokonal očistení svatyně ("Najsvätejšej) a stánku úmluvy a oltáře ("Svätiny" a oltára vonku na "Nádvorí") obetovati bude kozla živého; a Aaron vlože obě ruce své na hlavu kozla živého (kozla Azazel vyznávati bude nad ním všecky nepravosti synů Izraelských (symbolisujúc celý svet) a všecka přestoupení jejich se všemi hříchy jejich, a vloží je na hlavu kozla, a vyžene ho človek (hoiciktorý, ktorý je po ruke) k tomu zřízený na poušť." — 3. Mojž. 16:20-22.

¹⁴³Jako sme sa už aj prv vyslovili, my tomu tak rozumieme, že tento "kozel Azezel" (hriechoodnášač), ktorý bol oddaný k obeti s tým druhým, ale ktorý poklesol pri obete aby nasledoval príklad volka, kteryž vyznamenal triedu Božieho ľudu, ktorí ľudia urobili šľub k tomu, že sa stanú mrtvými svetu, že obetujú svoju ľudskú prírodzenosť, ale ktorí poklesly účíniť obeť na ktorú malí urobenú smluvou. Kozel tento nezobrazňuje "tých, ktorí uziali zase zpäť k záhube", tých, ktorí sa navrátia jako siatba k váľaní sa v hnoji hriechu (Žid. 10:38; 2 Pet. 2:22), ale trieda takú, ktorá hľadí vystríhať sa hriechu, ktorá chce žiť život morálny a ktorá chce ctiť a važiť Hospodina; ale pri tom všetkom vyhľadáva cnosť važnosť svetskú, a títo sú hátení v konaní obetí svetských vecí a práv k službe Hospodina a Jeho zámerom.

¹⁴⁴Kozel "Azazel" vlastne trieda znázorňovaná týmto kozlom jestvovala počas celého tohoto Evanjelického veku. Kozel a to pokročovanie s ním pri ukočovaní "Dňa pokánia vo všeobecnom smysle bolo znázornením každého jednotlivca toho sboru cez ten vek, trebárs to zvlášte predstavovalo [77] údov tejto triedy na konci veku obletovania. Teraz venujeme trochu času a pozrime sa najprv na Božiu nabídku ohľadom toho, jako sa bude nakladať s údami tohoto sboru, ktorí ešte budú žiť vtedy, keď práca obetí za hriech bude ukočenou — tí poslední údovia triedy "kozla Azazel" — a potom viďme jako sa ten vzor bude sťahovat na predchádzajúcich údov tej samej triedy.

¹⁴⁵Pamätať treba na to, že teraz máme do činenia s budúcimi vecmi, po skončení obetí za hriech". "Hospodinove kozliatko" nie je ešte úplne zničené, nasledovne to "malé stádce" zobraznene telom Kňaza, ešte neodišlo poza druhý "Závoj" do stavu duchovnej dokonálosti a tá zvláštná práca so žijúcim ešte "kozlom Azazel" neudá sa až potom.

¹⁴⁶Iné záznami Písma, jako (Zjav. 7:9, 13-17 a, 1 Kor. 3:15) sú nám dókazom toho, že budú "veľké zástupy" tých, ktorí počas tohoto veku vošli v zavod za veľkou odmenou spoludedictva s Ježišom, ale ktorí pokleslí "tak bežat'," aby mohli dosiahnuť tej odmeny. Títo, trebárs sú "odvržení" čo sa týka tejto odmeny (1 Kor. 9:27), oni sú predsa predmetami lásky Hospodina; lebo v srdci sú oni priatelia spravedlnosti a nie hriechu. Nasledovne, skrze Jeho prozretedlnosť a cez okolnosti života, Hospadin zapríčiní im to, že oni prejdú cez veľke suženie", takto dokončiac pre nich "to zničenie tela, aby duch v deň Pána Ježiša mohol byť zachránený". (1 Kor. 5:5.) Oni dali samych sebe k Bohu skrze Ježiša, ktorí pridelil jim jeho zásluhy, Roh toto posvätenie aj prijal a povážoval ich dľa ich sľubu, čo mrtvé ľudské bytnosti ale živé čo nové  — duchovné — stvorenia. Ale pre [78] ich omeškanosť vo vynesení ich smluvy o samo obeti, oni sami sa odrezali od "Kráľovského kňazstva", — od členstva a údstva Tela Kristovho. "Každa ratolest, ktorá vo mne nedonáša ovocia, On odrezuje." — Jána 15:2.

¹⁴⁷Títo sú v žalostnom stave; oni omeškali vyhrať odmeny a nasledovne oni nemóžu mať Božskú prírodzenosť; ani nemôžu oni mať navrátenia k dokonálej ľudskosti so svetom; poneváč v ich posvätení sa, všetkých ľudské práva a povolenia boli prijate na obeť. Oni na dalej už nemali len duchovne nadej a za príležitosťou bežať zavod za Božskou prírodzenosťou. Ale poneváč nie sú dobrovoľnými premožiteľmi, Hospodin ich miluje, a osvobodí tých, ktorí následkom strachu poniženia a strachom zprotivenia, strachom odpudzenia, znášaním volom a kozlom von z "Tábora" — v púšti, a či odelenom a mrtvým stavom neboli na dosť horlivi alebo vierne v jejich pribuzenstve k Pánu, Pravde, a Pánovim bratom. Jim bolo zapričíneno skrze strach ľudskí, a ľudskými tradíciami a mienkami, ktoré vždy prinášajú odpor a ktoré ich sdržuje od úplnej posľušnosti k Bohu až do smrti. — Žid. 2:15.

¹⁴⁸Skrze priazeň Veľkokňaza, tieto s tohoto Veľkého zástupú májú ísť do "veľkého súženia a trapenia" a tak mať telo zničené. Toto ich síce neučiní dobrovoľnými premožiteľmi, ani neposkytne im údstvo v Tele — Nevesty Kristovej. To im nedá miesta na tróne Kráľov a Kňazov, ale len "postavenie pred trónom", čo dokonálým duchovným stvoreniam, trebárz nie patriacich k tomu najvyššiemu radu duchovnému — k Božskému. Trebárs oni nebudú majiteľmi koruny života, Nesmrteľností, predsa pri správnom sebadržaní sa počas zármutku a trudu, oni dosiahnu k stavu, v ktorom [79] budú "jako anjeli". Oni slúziť budú Bohu v chráme Jeho, vzdor tomu, že oni nebudú údami toho symbolického chrámu, ktorý je Kristus. — Zjav. 7:14; 15.

¹⁴⁹Azazel (hriechoodnašača) nebolo v púšti spálené: spálené boly len obetú za hriech (vôl a "Hospodinové kožliatko"). (Žid. 13:ll.) Zapáľna obeť za hriech znázorňovala stále a postupne podanie sa týchto triedy hroznému osudu trápenia — "vernými (dobrovoľnými obeťami až do smrti". Obidve triedy trpia až do smrti ľudskej  vôli a ľudského tela; ale tí z tej prvej triedy zomrú dobrovoľne: oni sú spotrebení ustavičným ukrižovaním tela, jako je to v symbole ukázané ustavične horiacom ohni do tých čias, keď už nebolo ničohó k horení. Tí z tej druhej triedy sú jednoducho poslaní do púšti a sú tam ponechaní k zomretiu proti ich vôli. Ich láska svetskej chvály zhynie zo svetskou zanedbanlivosťou, opovržlivosťou a odporom, a ich novy duchovní život medzi tým vyvinie sa. "Hospodinove kozliatko" položi ľudskú prírodzenosť dobrovolné skrze ducha Hospodinoveho, obetave, s radosťou, dobrovoľne: trieda "kozla Azazel" má jej telo zničené [80] pod Božskou prozreteľnosťou preto, aby duch mohol byť zachránený.

¹⁵⁰Nielen že to bude zjavne v krátkom čase uskutočnené s týmito poslednými údami triedy "kozla Azazel", ale niečo z toho bolo už splnené v istom ohľade počas Evanjelického veku; poneváč vždy bola trieda, a to jedna veľká trieda, ktorá sa podala smrti svevoľne len nátlakom; a tak na miesto obetovania dobrovoľne, utrpela "zničene tela". (1 Kor. 5:5.) Triedy predstavováné obidvoma kozlami vyviňovaly sa bok o bok počas doby celého veku.

¹⁵¹Az pozne v skúske Evanjelického veku, Božia prozreteľnosť, ruka to Hospodina, osvobodí sputnaných, skrze prevrhnutím a vyvrátením mnohých teorlí, náboženstiev a, tradícií ľudských, tie veľké nominálne (slovné) cirkevné organizácie, v ktorých a ku ktorým sú Jeho ľudia patriaci k triede "kozla Azazel — držan, a tak je im zamedzeno počutie a poslúchnutie Hospodinovho hlasu.

¹⁵²Prinúteni súc na svobodu skrze pádnute "Babyloniu", a súc si vedomí toho, že veľké obdarenie je už ztratené, títo "svätí utrpenia a zármutku" potom počujú hlasu Veľkokňaza a najdú sa násilne vytisnutí do stavu púštneho, to jest do stavu oddeľovania a telo ničiaceho. Nikdy predtým nebolo toľko posvätných v pútach, jako práve v prítemnom čase, ale predsa niekoľko ich takých bolo skrze celú dobu.

¹⁵³Všetci posvätení obidvoch tried (triedy Hospodinovho kozliatka a triedy kozliatka Azazel) prechádzajú cez veľké zkúšky a zarmutku; a predsa skrze jednou triedou sú tieto zkúšky a zarmucenia povážované za ľahké a znášané sú s radosťou, ba táto jedna trieda teší sa tomu, že je hodná toho aby mohla trpeť. Ich obeť je dobrovoľná, taká, jakou [81] bola obeť Hlavy. Ale zkúšky a, utrpenia tieto tej druhej triedy sú ťarchou, sú to zkúšky a utrpenia pre ňu nesmierne veľkými, takmer bezradostnými — sú im jako natisnuté ničenie tela. A následovne proporcionálnymi sú ich položenia a odmeny na konci zavodu dosiahnute.

SPÁLNÉ OBETE DŇA POKÁNIA

¹⁵⁴Potom pak přijda Aaron do Stánku (shromaždenia) úmluvy (do "Svätiny), svleče se sebe roucho lněná, v nĕž se byl oblékl, když vjíti měl do svatyne (do "Najsvätejšej"), a nechą jich tu; a umyje tělo své vodou na místě svatém ("Nádvorie") a obleče se zase roucha svá (zvyčajné — rúcho slávy a krásy), a vyjda, obetovati bude oběť zápalnou svou a obeť zápalnou lidu, (malého stádca) a očistí sebe i lid." (3 Mojž. 16:23, 24.), to samé pokánie a praca v jeji zaverajucom pohľade alebo tvárdnosti.

¹⁵⁵Zápáľna obeť pozostávala s dvoch baranov (verše 3, 5), jeden baran zástupoval vôla a ten druhý Hospodinovho kozla. Títo, súc jeden druhému podobní, poukazujú na súlad a jednosť; obetí urobenými Ježišom a následníkov v Jeho šľapajoch oni poukazujú, že v očiach Boha tieto obete sú spolu jednou obetou. "Lebo i ten, ktorý posvácuje (Ježiš), a i tí, ktorí bývajú posväcení (malé stádce) sú všetci z jedného; pre ktorú príčinu nehanbí sa ich nazývať bratmi:" — Žid. 2:11.

¹⁵⁶Na to, je ďalej poukazované zachádzaním s každou z týchto obetí. Barani "zápalnej obeti" boli porezaní a či posekaní na kúsky, ktoré kúsky boly poumývané a vložené k hlave, na vrch oltáru položené a spálené — čo zápaľna obeť príjemnej vône k Jehovy. A poneváč s obidvema baranmi [82] sa tak zachádzalo, poukazovalo to na to, že so strany Jehovy všetky tieto kúsky spolu považované boly čo jedna obeť; jako údovia, pripojení k Hlave, prijateľné čo celok, čo pokanie za hriechy sveta  takto vyhovejúc žiadostiam spravedlnnosti prospech hriešnikov celého sveta.

¹⁵⁷Práve tak, jako obeť za hriech zobrazovala obetavú smrť Vykýpiteľovu, tak zase zapaľna obeť, ktorá nasledovala, zobrazovala zjavné prijatie obeti Bohom. Nesmieme ale zabudnúť na to, že takto Boh poukazuje na to, že On nebude javiť svoje prijatie "lepších obetí" než volov a kozlov, dokiaľ obete za hriechy nie sú dôkladne ukončené, a kým Veľkokňaz nie je odený v úcte a sláve jeho úradu, čo je znázornené v jeho zamenení rúcha. Počas konáňa obetí za hriech, Veľkoknaz mal Odiate len plátenné biele rúcho. A potom (a obyčajne) odený bol v slávnostnom rúchu, ktoré zobrazovalo úctu a slávu jemu sverenú. Cez Evanjelický vek postup obeti za hriech a nie úcta sverená je kňazom, ale ku jeho konci prichádza zjavné Božie schválenie a prijatie ich, vložiac slávu a úctu na tých kňazov, ktorí učinili obeť a tiež dajúc požehnanie ľudu, za ktorého hriech oni konali pokánie.

¹⁵⁸Zápaľna obeť spálená bola na oltári von na "Nádvorí", poučujúc nás, že Boh zjaví jeho prijatie obeti celého Tela (Hlavu, kúskov, a či údov) v očiach všetkých ľudí tich samych ľudí ktoré sa boli obratily preč v nechuťi na obetovi život Ježiša a nasledovníkov počas tento evangeliumovy Vek. Ale pred týmto zjavením, že Boh prijal tú prácu, zástup kozla Azazel je poslaný preč a rúcho kňazské je zamenené.

¹⁵⁹Poneváč biele rúcho, v ktorom bol kňaz oblečení počas celej obetavej práci pokryvalo telo predstavujúc ospravedlnenie [83] Tela a ich čistotu v pohaľade Božom skze Krista, tak "rúcho slávy a krásy" napozatým odeté znázorňovalo slávu Cirkvi stavu a pracu budúcnosti, po sdokonalení nových stvoreny, potom, keď tí už zašli za "Závoj". Umývanie vodou v tom čase, známená, že trebárs to biele rúcho (pripočítaná spravedlnosť "Tela") je teraz svlečené, to neznámená zase prípočítanie hriechu, ale dokončené očistenie, urobiac "Telo" dokonalým dokončením vzkriesenia — rúcho slávy a krásy znázorňovaly slávu, úctu a nesmrteľnosť Prvého Vzkriesenie, ktoré je Božskej prírodzenosti. To umývanie ďalej poukazuje na to, že hriechy ľudu, za ktoré učinené bolo pokánie, boly učinené takými, aby nemohli sa prílepiť alebo poškvrniť čistotu kňaza.

¹⁶⁰Takto skončil sa tento vzor vyviňovania sa kňazstva a zadosťučinenie za hriechy sveta; ale my ešte dychtime za tým, aby sme si pozreli ešte na niekoľko veršov tejto kapitoly (3. Mojž. 16), ktoré sú tak priamo spojené s naším predmetom.

¹⁶¹Verš 17. "Žádný pak člověk ať není v stánku shromazdeni úmluvy, když on vchádzí k očišťování do svatyně (Najsvätejšej), dokudž by on zase nevyšel a očistění za sebe, za dům svůj i za všecko množství Izraelské nevykonal."

¹⁶²Toto obmedzenie sťahuje sa len na tento zvláštny deň, lebo apoštol hovorí: "Kňazi vždy šli do prvého stánku (do "Svätiny") dokončiac služby, ale do druhého stánku (do "Najsvätejšieho") šiel sám najvyšší kňaz raz do roka" a síce v "Deň pokánia', ktorý bol zopakovaný každoročné. — Žid. 9:7.

¹⁶³Prava opravdivého stánku patria len tým, ktorí sú [84] kňazmi — údovia Tela Veľkokňaza — a tak či, jako teraz, v prvkách tých nebeských stavov (duchovne naklonení, nové stvorené v Kristu Ježišovi) alebo či, jako dúfame, že skoro budeme, v druhom, dokonálom duchovnom stave, bude to pravdepodobne už či v jednom a či druhom prípade alebo už či v oboch prípadoch len tak, že sme v Kristu Ježišovi novými Stvoreňamy—nie viac ľudia. "Vy pak nejste v těle (ľudskí), ale v Duchu (duchovné, nové stvorení), ponevádž Duch Boží v vás přebývá." —  Rim. 8:9.

¹⁶⁴Ten prísny zákaz, že jedine Vysoký Kňaz vchádzal do "Najsvätejšej Svätiny raz v roku, aby učinil pokánie, nesmie sa porozumeť v tom smysle, že to známená, že on a podriadení kňazi nikdy tam nevchádzali počas nasledujúcich dňov — to jest po Dni Pokánia kedy docielené bolo úplné smierenie za hriechy. Práve naopak, lebo Vysoký Kňaz šiel tam veru často v nasledujúcich dňov. Bola to "Najsvätejšia Svätina", do ktorej Vysoký Kňaz vchádzal vždy kedykoľvek sa on z Jehovom tázal ohľadom dobrobytu Izraela atd'., upotrebiac pri tom náprsníka súdu, Urim a Thummi. Potom tam tiež vchádzal vtedy, keď sa tábor zrušoval, čo sa stávalo, vtedy Vysoký Kňaz vošiel tam a zobral dolu závoje, zaobálil Skrýň a posvätné nádoby prv, než Levitom bolo dovolené tie veci odnášať. — 4 Mojž. 4:5-16

¹⁶⁵A potom tiež kedykoľvek niektorý Izraelita obetoval obeť za hriech kňazom (po ukončení obetovania v Deň Pokánia) všetci kňazi jedli v "Najsvätejšej Svätine" (4 Mojž. 18:10.) A tak s týmto antitypom a po ukončení terajšieho "Dna Pokánia" to "Kráľovské Kňazstvo" nachodiť sa bude v "Najsvätejšej Svätine" a či v dokonálom [85] duchovnem stave, a tam potom oni prijmú (jesť) obete za hriech, ktoré budú svetom prinášané za svetské priestupky nie za prirodzený alebo Adamovský hriech, ktorý bol vymazaný v "Deň Pokánia". V tomto dokonálom duchovnom stave, to kňazstvo bude dávať rady v kazdej záležitosti, jako je to znázornené výrokami a odpoveďami, danými Izraelovi skrze Urim a Thumim.

¹⁶⁶Verš 28. "Kdož pak spáli je (vola a kozliatka obeti za hriech) zpéře roucha svá, a umyje tělo své vodou, a potom vejde do táboru".

¹⁶⁷Toto zdá sa nás učiť, že tí zvlášte činnými v postupovaní, v hanobení a v ničení ľudskosť Ježiša (vola) a ľudkosť Jeho "malého stádca" "kozliatko, nebudú mať za to žiadnu zvlaštnu pokutu, lebo to oni robia nevedome a pri tom zároveň končia plán Boží. V čase určenom oni sa môžu umiť a môžu byť čistými a možu prísť do táboru, to jest môžu prísť do toho samého stavu čo aj ostatny svet, ktorí sú všetci hriešnikmi ale za ktorí Ježiš umrel, a všetci z tých, ktorí čakajú na vrátenie sa Veľkokňaza a na to požehnanie, ktoré má byť všetkým poskytnuté.

¹⁶⁸Verš 26. "Ten pak, kterýž vyvedl kozla na Azazel, zpéře roucha svá, a zmyje tělo své vodou, a potom vejde do stánu."

¹⁶⁹Tento verš učí tú samú lekciu týkajúc sa tých, ktorí budú mať podiel na zapríčinení nesnádze a nasledovne aj zničenie tela na "veľký zástup" znázorňovaný hriechoodnášačom". Oni budú žiadaní o to, aby obsiahli od Hospodina zvláštne odpustenie za tieto ich nesprávnosti, ale konečne majú stáť na jednej a tej samej pôde, čo iní ľudia. [86]

POŽEHNANIA, KTORÉ NÁSLEDOVALY 
ZA OBEŤAMI V "DEŇ POKÁNIA^".

¹⁷⁰Takto skončil sa tento typický "Deň Pokána"; a Izrael takto a na taký typický spôsob bol očistený z hriechu, považovaný bol, čo s Ním obcujúci. Spravedlnosť na ďalej neposudzovala, ale žiadala ich o to, aby pochopovali smierenie s Bohom, a Jeho prítomnosť medzi nimi, aby požehnával, chránil viedol ich do odpočinutia a pokoja Ka­naanu.

¹⁷¹Antitypom toho "Dňa Pokánia" je tento Evanjelický Vek, počas ktorého Ježiš a "Jeho Telo", Cirkev skrze moc vykúpenia a dôslednosť ospravedlnenia, činí obeť prípadnú offeru k Spravedlnosti k plnému uspokojeniu za Adamovské hriechý Keď bude práca sblíženia uskotočnená, vtedy Boh uzná ľudský svet a tak postaví svätinu svoju medzi ľudí. Až potom bude naplnené čo je písané: "Aj stánek Boží (príbytok Boha. oslávená Cirkev) s lidmi, a bydliť bude s nimi, a oni budou lid (stanú sa) jeho, a on Bůh s nimi bude, jsa Bůh jejich. A setreť Bůh všelikou slzu s očí jejich, a smrti již více nebude, ani kvíleni, ani křiku, ani bolesti nebude více, nebo první veci (panstvo satana, hriechu a smrti) pominuly . . . . I řekl ten, kterýž seděl na trůnu: Aj, nové činím všecko . . . . " — Zjav. 21:3-5.

¹⁷²Ale poneváč všetké tieto požehnania budú výsledkom založenia Božieho príbytku a či svätine medzi ľuďmi ("abych místo noh svých oslavil": — "zem je podnožím nôh mojich" Izaiáš 60:13; 66:1.) predsa za tým nasledujúca práca požehnania bude prácou postupnou, vyžadujúcou ukončení Milleniálny Vek, to jest, Adamovská [87] smrť, boľasť a slzy budú v postupe zničené (odstránené). Toto sa započne s druhým príchodom Krista, Kráľovského kňaza, ale tie veci úplne nebudú odstránené až skončením Milleniáneho Veku.

¹⁷³Ten priemerne pomalý postup, ktorým človek bude privedený ku dokonálosti a plnosti a súvislosti k Jehovom, čo je veľmi jasne znázornené typickými obeťami Izraela, učinenými po "Dňa Pokánia", protitypy ktorých obetovaní, jako v krátkom čase budeme môct videť, budú splnené, prídu k splneniu cez Millenium.

¹⁷⁴Aby sme mohli správne rozdeliť a porozumeť týmto typickým obetiam, musíme najprv uznať, že terajší Evanjelický vek je tým "Dňom Pokánia", teraz je čas toho pokánia k Bohu za všeobecný hriech Človecenstva, a jako vo vzore všetky obete po "Dni Pokánia" predstavovaly splnenia a či protivzory, ktoré majú dôjsť po Evanjelickom veku, to jest po tom, keď sa vek evanjelický zakľúči — a síce cez vek Milleniálny — keď svet hriešnikov môže byť jednotne smierený s Bohom.

¹⁷⁵Takto môžeme nahliadnuť, že tá jednotnosť má dve čiastky — jedna Spravedlnosť, ktorá už viac nebude posudzovať a ničiť Adama a jeho dietky následkom jeho hriechu, a druhá je tá, že hrinešnik bude jednotne smierený Božskými spravedlivými zákonmi, uznávajúc a poslúchajúc ich. Prvý zjav tejto jednotnosti, a či smierenia je prinášaná úplne kňazovou službou pri obetiach "Dňa Pokánia". Ten druhý zjav — smierenie sveta s Bohom, alebo privadzanie tak mnohých, koľkí sú náchylní z ľudstva do jednostnosti a či súhladu s Bohom ,toto bude uskutočňováné počas budúceho veku "Kráľovským Kňazstvom", oslavenými kráľmi a kňazmi ktorý symbolisovaný [88] Mojžišom, bude tým Veľkým Prorokom, ktorého Hospodin povýší k učeniu a nadpanstvu ľudu; a kto by ale neposlúchal toho Proroka vyhladený bude zo života — zomre druhou smrťou. — 5 Mojž. 18:15 ; Skut. Ap. 3:23.

¹⁷⁶Nech je to ale jasným, že trebárs je svätým, to jest nasledovníkom Ježišovým, dovolené, jako je to znázornené v tom "Kozliatku Pánovým" braťúčasť a stať sa členmi obeti za hriech v prospech sveta, toto sa ale nedeje preto, žeby títo boli čistejšej prirodzenosti, než je svet; poneváč celé pokolenie Adama bolo posúdené v Adamovi; a "medzi nimi niet ani jedného spravedlivého" (Rim. 3:10), a žiaden znich nemohol by dať výkupnu cenu za svojho brata. — Žalm 49:7.

¹⁷⁷Oni berú účasť na obeti za hriechy len s milosti, k vůli tomu, aby oni činic to, mohli mať podiel s Ježišom v zasľúbenej Božskej prirodzenosti a aby boli jeho spoludedičmi. Dovoliť im, aby mohli obetovať samých seba čo prijateľnú obeť, prospech Ježišovej smrti vzťahoval sa v prvom rade na nich, ospravedlňujúc a očistiac ich. A takto je to jeho smrť, ktorá požehnáva svet skrze Jeho Telo — Cirkev.

¹⁷⁸Vo vzoroch niet nič takého, čo by sa zdalo robiť nejaký rozdiel medzi živými a mrtvými a následkom toho mnohí mohli by uzatvárať z toho, že keď obetovanie Vysokého Kňaza je už u konca a potom keď sa započne požehnávanie, že vtedy budú to len tí, korí budú na žive, budú takto obdareni. Ale my odpovedáme: Níe: v Božskom oceneni sú žijúci a mrtví sebe rovnými, On hovorí o nich všetkých jako o mrtvých. Oni všetci sú pod otroctvom smrti v Adamovi; a tá malá iskierka života, ktorú má teraz človek, vo skutočnosti je ona jedným stupňom úmrtia. Teraz [89] pokolenie je mrtvé následkom Adamovského hriechu; ale pri ukončení tohoto antitypického "Dňa Pokánia" tie požehnania ospravedlnenia a života budú všetkým tým poskytnuté, pri podmienkach takých že všeci budú v stave byť poslušnými, ktokoľvek si bude len priať, môže obsiahnuť od darcu života, od Vykúpiteľa, višetko to, čo v Adamovi bol utratil — život, svobodu, priazeň Božiu, atď. to môžu obsiahnuť tí, ktorí už úplne odišli k smrti práve tak, jako tí, ktorí sa, ešte potlkajú na pokraji "údolia smrtnej tieni."

¹⁷⁹Toto je cieľom tých antitypických obetovaní: osvobodiť "všetkých ľudí", celé človečenstvo od mocí hriechu a smrti; ciel je prinavrátiť ich k dokonálej bytnosti, ktorá je tak veľmi potrebnou k dokonálej blaženosti a k obcovaniu so Stvoriteľom.

¹⁸⁰Toto je to požehnanie, ktoré má prísť všetkým rodinám zeme skrze semeno Abrahamove. Toto je tou dobrou zvesťou, ktorá bola hlásaná Abrahamovi, lebo čitame: "Předzvěděvši pak písmo, že z víry ospravedlňuje pohany [nektoré s pohanov teraz, a druhé zase počas Mesiašoveho panovania] Bůh, předpověděl Abrahamovi: že v tobě budou požehnáni všickni národové [že budú opsravedlnení] . . . . A semenú tvému, jenž jest Kristus [po prvé Hlava a po druhé Telo]; a keď ste vy Kristovi (členovia) nuž, vtedy ste semeno Abrahamove tiež spoludedičmi dľa zasľúbenia". Toto vzťahuje sa na triedu požehnávajúcu, na semeno Abrahamove, ktorá má požehnávať všetky rodiny zeme. (Gen. 28:14; Gal. 3:8, 16, 29.) Ale toto semeno musí byť doplneno prv, než to požehnanie príde, jako je na to poukazané vo vzore, ktorý sme práve tuná pretriasali: [90] obeť za, hriechy musí byť ukončená prv, než by mohly plynúť požehnania, ktoré sú výsledkom tejže obeti.

"PO SMRTI SÚD"

¹⁸¹ Je jeden tekst, ktorý je direktne spojený s naším pred­metom, jako je to zrejmé z jeho súvislosti, ale to predsa teksť ktorý je dosť často nepravé užitý, ba snaď častejšie zneužívaný, než ktorýkoľvek v Biblii, a ten zneje: "A jako je to naložené ľuďom; Aaronov a jeho nástupcom, ktorí boli len jednoduchými vzorami a či typami Vysokého kňaza nového stvorenia) raz zomreť (typicky, jako to bolo representované usmrtením zvera), a potom zatým, nasledujúc čo výsledok tých obetí) súd (Boží, schvalujúc alebo neschvá lujúc obeť), a tak bol raz Kristus obetovaný (viac sa to opakovať nikdy nebude), aby snášal hriechy všetkých ("každého človeka")a tým, ktorí za ním pozerajú zjaví sa, on po druhý krát bez hriechu (nepoškvrnený snášanými hriechami a nie k zopakovaniu obeti za hriechý, ale) k spasení" — aby poskytol nekonečný život všetkým tým, ktorí si ho na základe Božích podmienkoch viery a posluš­nosti žiadajú. — Žid. 9:27, 28.

¹⁸²Každý raz čo kňaz vošiel do "Najsvätejšej Svätiny" v Deň Pokánia, on nadstavil svoj život; lebo jestli bola obeť nedokonálou, on by zomrel vtedy, jako prechádzal cez "Druhú Oponu." On by nebol prijateľným do "Najsvätejšej Svätiny" sám, ani jeho nedokonalá obeť nebola by prijateľnou čo pokánie za hriechy ľudu. Nasledovne jakekoľvek nezadosťučinenie znamenalo jeho smrť a zavrhnutie všetkých tých, za ktorých hriechy sa on pokúsil o smierenie. Toto bol ten "súd", spomínaný v tomto tekste, cez ktorý každého roku prešiel typický kňaz, neprajnosti [91] tohoto súdu spočíval život kňaza a tiež ročné po kánie ľudu za hriechy záležalo na tomto prajnom súde.

¹⁸³Náš Veľkokňaz Kristus Ježiš prešiel popod antitypickú Druhú Oponu, keď zomrel na Kalvárii, a jestli by bola jeho obeť v jakomkoľvek stupňu nedokonálou, nebol by nikdy vstal zmrtvých—"súd" spravedlnosti by bol býval proti nemu. Ale jeho vzkriesenie v tretí deň, dosvedčilo tomu, že jeho práca bola dokonalé prevedená, že prestala skúšku Božského "súdu". — Viď Skut. Ap. 17-31.

¹⁸⁴Čo daľšie svedoctvo toho, že náš Pán prešiel svoj "súd" zdarne raz na vždy a že jeho obeť bola prijateľnou, to bolo dosvedčené požehnaním na Soslanie Ducha, a toto bolo tou predchuťou ešte väčšieho požehnania v budučnosti, ktoré vyliate bude na všetko telo (Joel 2:28), to poistenie a či zaistenie, že konečne on (a v ňom my) má prísť požehnať ľud— svet, za ktorého hriechy on úplne a prijateľné urobil pokájanie.

¹⁸⁵Jakékoľvek vykladanie tohoto tekstu, ktorý sa vzťahuje na obyčajnú smrť človečenstva vo všeobecnosti, je úplne podvrátené a vyvrátené touto súvislosťou.

¹⁸⁶Snaď mnohí s neurčitosťcu pozerali v ústrety majúceho prísť dobrého času — k odstráneniu nejakým činom kliatbu hriecha smrti a zloby vo všeobecnosti, ale oni nijako nemohli porozumeť tomu dlhému omeškaniu. Oni nepochopujú, že obeť "Dňa Pokánia" je potrebnou a že tá musí byť ukončená prv, než by mohly prísť slávné požehnanie, oni tiež nevidia, že Cirkev, tí "vyvolení", to "malé stádce" sú spoločníkmi v obeti Kristovej, že sú spoločníkmi v jeho utrpení a že oni tiež budú spoločníkmi vo spoločne v boľasti až dosiaľ, očakávajúc (trebárs v nesláve, [92] ktorá bude nasledovať. "Celé stvorenie stone a lká spoločne v boľasti až dosiaľ, očekávajúc (trebárz nevedomosti) zjavenie (Cirkvi) to jest synov Božich." — Rim. 8:19, 22.

¹⁸⁷Avšak poneváč typičký kňaz znázorňoval jednako "telo" aj "hlavu" antitypického Kňaza, to jest Krista, z toho teda nasleduje, že každy člen cirkvi musí prejsť tento "súd" — a že trebárs mnohí boli povolaní, žiadní nebudú vyvolení čo konečne prijateľní "členovia" Tela Kristovho a čo pravé vínového štepu, vynímajúc vtedy, keď sa stanú "premožiteľnimi — keď budú vernými až do smrti. (Zjav.3:2 1 ) Avšak nie tak, žel títo musia dosiahnut" dokonalosti v tele, ale dokonálosti srdca, vôli, záměru: oni mu­sia byť "srdca čistého" — poklad ten musí byť z čistého zlata, vyprobovaného v peci trebárs jeho terajšia schránka uložená bude do nedokonálej zemskej nádoby. — Mat. 5 :8.

¹⁸⁸Svet videl kňaza — Hlavu a telo — jako trpel čo obeť za hriech počas tohoto veku; Ježiš bol zjaveným Židom v tele (čo obeta za hriech) a jako mohol Pavel hovoriť, tak môžu hovoriť všetci tí, ktorí idú v jeho šľapajoch: "Kristus je zjaveným vnašom smertelnom tele" (2 Kor. 4:11.) A poneváč úplný Kristus bol takto zjaveným a trpel telesne, tak majú byť oni "spoločne oslávení" pred svetom; "lebo sláva (požehnanie a vykúpenie) sveta má byť odhálené a zjavené a všetko telo má ho videť spoločne". (Iz. 40:5) Keď sa on zjaví, my sa tiež zjavíme s ním vo sláve. — Kol. 3:4.

¹⁸⁹Ale tento Vysoký kňaz sveta bude poznatým len tými, "ktori ho vyhľadávajú". Keď by sa on zjavil [94] čo telesná bytnosť v nebesiach alebo niekde inde, to by bolo zjavením pre všetkých, či už po ňom pátrajú alebo nie; ale my sme už videli, že Sv. Písma učia že Hlava bola zdokonalená čo duchovná, bytnosť a že "jeho malé stádce" bude urobené takým "jakým je aj on", to jest, že budú urobené v duchovně bytnosti, Božskej prírodzenosti, jakej žiaden človek nevidel ani videť nemože. (1. Tim. 6:16.)Tiež sme videli spósob, jakým svet bude videť oslávenú Cirkev a že tento spósobvidenia bude dľa smyslového pochopu, práve tak samo, jako môže aj slepec videť celkom správne. V tom samom smyslemy teraz vidíme tú odmenu, tú "korunu života", "keď nepozeráme na tie veci, ktoré sú viditeľnými, ale na tie, ktoré sú neviditeľnými (telesnému zraku); lebo tie veci, ktoré sú viditeľnými, sú len dočastnými, ale tie, ktoré sú neviditeľnými, sú večnými". (2. Kor. 4:18.) Toto je ten spôsob, jakým celá, cirkev tohoto veku "pozerala k Ježišovi"; na takýto spôsob "vidíme my Ježiša". (Žid. 2:9; 12:2.) Takto s očiami ich porozumenia tí "pozorovatelia" rozoznávajú druhú prítomnosť Pána v určenom čase, to jest dľa svetla Slova Božieho. A pozdejšie na svete každé oko má ho videť na podobný spôsob, ale pri svetle "žiariceho ohňa" jeho súdenie. — 2. Tess 1:8.

¹⁹⁰Toto je tým jediným spôsobom, jakým ľudské být nosti môžu videť a taktiež aj poznať veci na duchovnom obzore. Ježiš vyslovil túto mienku svojim učedlníkom tak, že tí, ktorí spoznali ducha jeho mysle a takto ho poznali, že tí sa tiež oboznámia s Otcom takým činom. "Keby ste mňa znali, i Otca mójho by ste znali, nuž a teraz ho už znáte a videli ste ho". (Jána 8:19; 14:7.) Toto je [94] tým jedíným smyslom, v ktorom kedy svet uzre a či uvidí Boha, lebo "žiaden človek nikdy nevidel Boha" ("ktorého žiaden človek nevidel ani videť nemóže") — "jedine prvo zplodeny Syn, ktorého vyhlásil (ktorého zjavil — ukázal)." (1. Tim. 6:16; Jána 1:18.) Ježiš odhálil, alebo spósobil to že jeho učedlníci boly v stave videť Otca, dajúc im poznať jeho charakter — odháľujúc ho slovami a skutkami čo Boha, Lásky.

¹⁹¹V takom istom smysle pápežský systém bol odhálený Lutherom a inými a takým smyslom bolo pápežstvo mnohými videné čo antikrist, alebo jako to Pavel predpovedal, ten zlopovesný systém, ten človek hriechu bol vtedy odháleným a to vzdor tomu, že mnohí ešte ani dnes to to tak nevidia.

¹⁹²Takto je to, že náš Pán Ježiš, tá Hlava je teraz prítomný cieľom sbierania šperkov, a to je to, čo je teraz odháľované žijúcim členom toho "malého stádca", trebárz iní nevidia o jeho prítomnosti. — Luk 17:26-30; Mal. 3:17.

¹⁹³Takto tomu bude aj v Deň Milliálni keď bude dokonalý Kristus, — ten Kňaz — odháleným. On bude odháleným len tým, ktorí za ním pozerajú a len títo budú tými, ktorí ho vidia, ktorí ho uzrú.

¹⁹⁴Ale trebárs len tí, "ktorí za ním pozerajú" budú v stave poznať Krista čo Vykúpiteľa, ktorý ich osvobodí od nadpánstva smrti, toto predsa zahrnie celý svet; lebo spôsob zjavenie bude takým, že konečne ho musia všetci videť. "Každe oko ho úzre", všetci v ich hrobách budú vtedy prebudení, aj tí, ktorí ho prebodli, vtedy pochopia, že oni ukrižovali Pána slávy. "On bude odhálený (v nebe? Nie!) v plameňom ohni (sýdenia), činiac [95] pomstu na tých, ktorí nepoznajú (ktorí nechcú uznať) Boha a (tiež na tých), ktorí sú neposlušnými evanjeliu Kristovmu." (2 Tess. 1:7, 8.) Nevezme to dlho celému ľudstvu že ho pod takýmito okolnosťami pozna. Teraz tí dobrí trpia, ale potom má byť roroznaní "medzi tým, ktorý slúži Bohu a tým, ktorý mu neslúži"; lebo v tomže dni rozdiel bude zjavným. (Mal. 3:15-18.) Vtedy všetci, vidiac celkom jasne, môžu, prijatím Krista a jeho nabídky pod Novou Smluvou, mať nekonečný živoť; lebo "My dôverujeme v živem Bohovi, ktorý je Vykúpiteľom všetkého ľudstva, zvlášte tých, ktorí majú vieru". — 1. Tim. 4:10.

Obsah - Predmulva - Kapitola 1 - Kapitola 2 - Kapitola 3 - Kapitola 4  
- Kapitola 5 - Kapitola 6 - Kapitola 7 - Kapitola 8 -  Soznam