POSLEDNIA VEČERA.

Päť dní po tom ako Ježiš niesol sa na oslici, nabídajúc sa ako Král Izraela, prišla Veľká Noc, predobrazujuca priechod Cirkve Prvorodzených.

Ježiš bol Baránkom Božím snímajucim hriechy sveta. Aby toto mohol vykonať, musel byť Baránkom Veľkonočným. Sv. Pavel hovorí, “Neboť jest Beránek náš velkonoční za nas obĕtovan, Kristus, a protož hodujmež”. Ježiš jedol obrazného Veľkonočného baránka so svojimi učedelníkmi. Potom vzal nekvaseného chleba a vína, predstavujúc Jeho telo a krv, a založil predobraznú Veľkonočnú Večeru.

Nasledovníci Ježiša mali toto robiť na pamiatku Jeho smrti ako predobrazného Baránka. On riekol, “Jestli nebudete jest ťelo a piť krev Syna Človeka, nebudete mať života.” Ruzumie sa, že vonkajšie vikonavanie tohoto neznačilo by nič keď by nebolo pohnútkou srdca. Nasledovníci Ježiša vo svojich srdciach musia si predstaviť, že Jeho smrť je výkupnou cenou za hriechy celého sveta; že bez nej by nebolo večného života. Takíto veriací tvoria Cirkev Prvorozených, ktorí vstúpia do života popred ostatním svetom—pri Prvom Vzkriesení.—Zjav. 20:6.

Sv. Pavel poukazuje ešte na hlbší význam Poslednej Večeri. Všetci nasledovníci Ježiša predstavení sú v jednom Chlebe, ktorý je rozlánamý, a tiež ako účasť berúci v Kalichu útrpenia haňby, potupy a smrti. (Kor. 10:6,17.) Len takíto budú údami Jeho osláveneho “Ťela”, proroka sveta “Mojžišovi podobného”.—Skut. 3:19-23.

Učedelníci zanedbali umyť nohy jeden druhému, alebo i len svojmu Majstrovi. Ježiš vykonal im túto službu ako poučenie k poníženosti—nie ako ceremoniu. Poučenie toto má za ciel, že by sme jeden druhému na koľko možno slúžili, ako “údovia” Krista.

Po tejto yečeri, Ježiš s jedenastimí učedelníkmi išiel do zahrady Getsemanskej, kde Ho zradil úradnikom Judáš bozkom. Za tým nasledovala pamätna zakľučujuca scéna života nášho Pána.